Dnes musí Západ platiť za svoje tajné dohody s Ruskom v 90. rokoch minulého storočia.

Rusko-Americké vzťahy sú na najchladnejšom bode od rozpadu Sovietskeho zväzu. Podľa elít z Washingtonu je režim v Rusku autoritatívny a skorumpovaný. Je zacielený na expanzívnu politiku, podporuje anti-USA sily po celom svete a podieľa sa na podkopávaní takzvaného „liberálneho chodu sveta“, ktorý bol budovaný aj Spojenými štátmi celé desaťročia. Rusi tento pohľad vnímajú ako rusofóbny a snažia sa postaviť do role obetného baránka, ktorý môže za všetky problémy sveta. Moskva považuje zahraničnú politiku Spojených štátov za nezmyselnú, ba až stupídnú. Lídri oboch krajín veria, že v tomto momente nie je dôvod na rozhovory o zlepšení ich vzájomných vzťahov – nikto sa o diskusiu ani nesnaží.

Tieto okolnosti znamenajú len malú nádej na zlepšenie vzťahov s Ruskom alebo ho nasmerovať na západnú stranu. Tu, ale vzniká ďalšia otázka: Kto môže za to, že sa Rusko správalo naklonene k Spojeným štátom na začiatku, no neskôr sa to otočilo na politiku zamierenú proti Spojeným štátom? Ak Boris Jelcin považoval Spojené štáty za prirodzeného spojenca, prečo ich Putin vníma ako nebezpečného oponenta?

Odpoveď nájdeme v období, kedy sa bilaterálne vzťahy ešte len rozvíjali. V nedávnom vzdaní Politico Magazine porovnal Strobe Talbott, ktorý formoval vzťahy s Ruskom za Billa Clintona, ruskú politiku administratív Trumpa a Clintona. Talbott tvrdí, že Clinton aktívne pomáhal Jelcinovi, ktorý podľa Spojených štátov posúval Rusko k riadnej „demokracii“ a taktiež smerom bližšie k Spojeným štátom, zatiaľ čo Trump údajne pomáha Rusku k nedemokratickému smerovaniu krajiny popri tom, ako sa vzťahy zhoršujú. Kvôli tomu sa Trumpova politika nezhoduje so záujmami Spojených štátov.

Čo je na tom zaujímavé je to, že sa sám Washington priznal to, že napomáhal Jelcinovi. Bol to jasný zásah do ruskej domácej politiky. Jelcin požiadal Clintona, aby presvedčil IMF o tom, aby Rusku poskytol 10 miliárd dolárov pred voľbami v roku 1996 – išlo ale o to, aby mohol zvýšiť kredit tým, že vyplatí meškajúce výplaty a dôchodky. Clinton súhlasil napriek tomu, že podporou Jelcina proti jeho oponentovi z Komunistickej strany narušuje interný politický konflikt. Clinton ale Jelcina varoval: „Sme transparentní v tom, čo podporujeme.“ Myslel tým smerovanie krajiny, ktoré mal Jelcin na starosti po jeho výhre.

Talbot a jemu podobní túto záležitosť nepovažujú za kolúziu, keďže podľa nich išlo o blaho Spojených štátov. Mali by si ale spomenúť, že to nebola jediná vec, ktorú Clinton spravil. Schválil expanziu NATO smerom na východ napriek Jelcinovým námietkám. Jelcin nemohol kvôli peniazom namietať. Je nutné podotknúť, že Jelcinov postoj k NATO sa mierne líšil od toho Putinovho. Rozdiel je v tom, že Putin obnovil finančnú nezávislosť krajiny, čím sa stala menej závislou od Spojených štátov a vďaka tomu mohol reagovať rozhodne. Clinton si myslel, že môže pokojne ignorovať starosti o to, že Rusko zasiahne napríklad proti bombardovaniu Juhoslávie, kde Jelcin opäť silno protestoval. Vtedy ich varoval: „Odteraz bude mať náš ľud horšie správanie k Amerike a k NATO.“

Podľa Talbotta boli Spojené štáty ochotné spolupracovať len na tom, čo považujú za legitímne bezpečnostné hrozby a že „Nie všetko, čo je v Moskve je aj dôležité“. Inak povedané – Clinton cítil, že Spojené štáty, nie samotné Rusko by mali rozhodovať o tom, čo sú legitímne záujmy Ruska. Niet sa čo diviť nad nespokojnosťou Moskvy. Od čias Gorbačova chcela byť Moskva súčasťou Západu, s možnosťou rozhodovať o svojej vlastnej politike a mať slovo v „civilizovanom svete“, ktorý sa vtedy formoval.

Clinton si zvolil Jelcina aby sledoval ruské záujmy, o ktorých rozhodoval Washington. Zmietol zo stola jeho námietky, skorumpovanú a neefektívnu vládu a jeho nepopulárne ekonomické smerovanie krajiny.

Je ale nutné spomenúť, že projekt privatizácie – ktorý spôsobil pád HDP, pokles v životnom štandarde a expert na ruskú ekonomiku, James Millar ju nazval už v roku 1996 „fraškou“ - bola vykonaná práve z peňazí Spojených štátov a im naklonených finančných skupín. Ruské privatizačné centrum, ktorému šéfovali Jelcinov blízky spoločník Anatoy Chubais spolu s jeho tímom, bol dotovaný z programov USAID, IBRD a taktiež Európskou úniou a jej členmi. Časť výdavkov mala ísť údajne aj na Jelcinovu kampaň. Celý príbeh je opísaný v akademickej literatúre, konkrétne v knihe od Janine Wedel – Kolízia a tajná dohoda: Zvláštny prípad západnej pomoci Východnej Európe.

Pravdaže nešli peniaze zo západu priamo na účet Jelcinovej kampane. Schéma nebola až taká primitívna a zachovala si vonkajší dojem legálnosti – Západ poskytol peniaze na privatizáciu a tí, ktorí dohliadali na proces aukcii, v ktorých sa ruskí magnáti dostávali štátne podniky za drobné. Podľa plánu sa magnáti dohodli na podpore Chubaisa ako ich „frontmena“ a urobili z neho človeka tak nepostrádateľného pre Jelcina, že by ho novozvolený prezident vymenoval za Zástupcu premiéra a poskytol mu nezvyčajne široké spektrum možností. Aj keď bolo všetko naoko legálne, sponzori zo Západu v ten moment našli cestu, ako naliať hmotnú podporu pre Chubaisa a tým podporiť Jelcinovu kampaň. Tým obišli ruskú Ústavu a volebné právo. Práve tieto dohody s Ruskom sú reálne, len na porovnanie k údajnej spolupráci s Ruskom na Trumpovej volebnej kampani.

Clinton schvaľoval voľby, ktoré boli jasným podvodom a odvrátil zrak vtedy, keď Chubais spolu s jeho tímom použili stovky tisíc dolárov, ktoré získali z pofiderných zdrojov, na Jelcinovu kampaň.

Administratíva Clintona podporovala demokraciu v Rusku, vytvorenie trhovej ekonomiky a transformáciu z imperialistickej na liberálnu zahraničnú politiku. Paradoxom je, že to spôsobilo vznik neefektívneho, skorumpovaného a nedemokratického režimu, ktorého hlavným cieľom malo byť prehlbovanie záujmov Spojených štátov. To Rusov zrovna nepotešilo. Na vlne nespokojnosti prišiel ešte autoritatívnejší líder k moci, ten, ktorý sľúbil uspokojiť nové požiadavky ruskej verejnosti. Vyšlo mu to výborne, ako môžeme vidieť aj v dnešných Putinových ratingoch popularity.

Jelcin si zvolil Putina zrejme pre to, že v ňom videl silného politika, ktorý to vie dať do poriadku a dokáže lepšie reprezentovať a ochrániť ruské národné záujmy než on. Dôkazom je Jelcinove stretnutie s Clintonom v roku 1999, kde predstavil Putina ako človeka, ktorý vyhrá nasledujúce voľby, čo v preklade znamená, že mal podporu celého štátneho aparátu. Clinton nakoniec súhlasil s kandidatúrou Putina, dokonca ho nazval „veľmi múdrym“ mužom.

Aj keď sa Putin vyfarbil ako menej demokratický líder, než ho predstavoval Jelcin Clintonovi, nebol to nástup Putina k moci, čo spôsobil zmeny v domácej a zahraničnej politike alebo zmeny ako obmedzenie mnohých slobôd a sledovanie záujmov Ruska v zahraničí agresívnejšie než predtým. Bolo to práve naopak: Putinov vzostup k moci bol dôsledkom Jelcinovej zbankrotovanej politiky a nespokojnosti so smerovaním krajiny – smer, na ktorý Clintonova administratíva mala veľký dosah. Mnoho Rusov, ktorí obhajovali demokratické reformy na začiatku 90. rokov a odsudzovali Jelcinovu kleptokraciu spolu s totalitou Komunizmu, má teraz dôvod viniť Talbotta a jeho prívržencov za prispievanie k nárastu autoritariánstva v Rusku. Spomínaná politika slúžila na diskreditáciu ruských prozápadných síl – kleptokracia, západná pomoc, politika západu a poníženie Ruska pred svetom. A bola to práve tá politika, ktorú vymyslel Talbott s jeho prívržencami, ktorá vyniesla tieto dojmy voči západu.

Na začiatku nemal Putin so Západom žiaden problém. Nielenže spravil niekoľko dôležitých ústupkov voči Spojeným štátom krátko po nástupe k moci, ale bol aj prvým svetovým lídrom, ktorí volal prezidentovi Bushovi po útoku na dvojičky. Úprimne dúfal v nastolenie vzťahu rovný s rovným. To je v kontraste s vzťahom USA a Jelcina, ktorý ku koncu svojho mandátu bol stále viac a viac nešťastný zo vzájomných vzťahov. Bol to on, a nie Putin, kto počas návštevy v Číne na konci roka 1999 povedal:“ Clinton zrejme na pár sekúnd zabudol čím je Rusko. Rusko má plný arzenál nukleárnych zbraní, no Clinton sa rozhodol napínať svaly. Chcel by som mu povedať: nemal by zabudnúť, v akom svete žije. Nebola, a ani nie je žiadna cesta, ktorou by mohol diktovať ľuďom, ako majú žiť a tráviť svoj voľný čas… My budeme diktovať, nie on.“

Obrátenie sa na Áziu a pátranie po čínskej alternatíve k pomoci od Západu začalo ešte pred nástupom Putina. Putin vlastne prešiel podobnými fázami ako Jelcin: od nádeje o rovnej spolupráci so Spojenými štátmi, cez pochopenie toho, že je to nemožné a nakoniec prechod k väčšej samostatnosti. Gorbačov prešiel tiež podobným procesom, ale vtedy už nebol pri moci. Dnes je Gorbačov veľmi skeptický voči Spojeným štátom. Podobný vývin troch pôvodne prozápadných lídrov Moskvy ukazuje, že je takmer nemožné ustanoviť rovnoprávnu spoluprácu so Spojenými štátmi pretože Washington tento koncept rovnosti odmieta.

Prečo liberáli v Spojených štátoch tak úpenlivo tlačili na implementáciu politiky, ktorá bola nezmyselná a v konečnom dôsledku spôsobila škody, ktoré poškodili záujmy Spojených štátov? A prečo ju dodnes tak fanaticky obraňujú? Dôvodom je, že ich myslenie je extrémne ideologizované. Táto ich ideológia, nazývame ju „demokratizmus“, nesie silnú štrukturálnu podobu ku komunizmu. Ako „pravý komunizmus“, ktorý nikdy nenastal, tak aj Západní ideologisti očakávajú „liberálny svetový poriadok“, ktorý vlastne nikdy neexistoval, ale Spojené štáty so spojencami – ako globálna avantgarda – ho plánujú vytvoriť. Najlepší spôsob, ako integrovať „spiatočnícke“ krajiny do sveta „slobody a demokracie“ je podrobenie si ich politickým vplyvom cez ekonomické a politické spojenectvá. Aby sa toto mohlo stať, potrebujú lídrov, ktorí pochopia výhody pre ich krajiny, ktoré sa priklonia na západ a ktorí to dotiahnu až do konca. Aj keď to nie je zrovna podľa „demokratických“ štandardov, nie je to taký problém. Keď sa už podvolia ekonomicky aj politicky, vtedy budú posunutí na potrebnú úroveň za pomoci Západu.

Táto schéma ale nefunguje všade dobre. Aj keď sa Západu podarilo pritiahnuť kultúrne blízke krajiny Východnej Európy do západnej sféry vplyvu, narazil na vážne problémy pri krajinách ako Rusko, Irán, Čína a celý arabský svet. Aplikácia „demokraticizmu“ v týchto regiónoch viedla buď k chaosu alebo posilneniu anti-amerických nálad a režimov, ktoré ochránili svoj ľud pred chaosom.

Tak ideologicky hnaný špecialista na Rusko akými sú Strobe Talbott a Michael McFaul nikdy daným krajinám nerozumeli a ani im nechceli. Skôr si mysleli, že pre Rusko bude najlepšie ak bude zapadať do ich utópie. No reálne Rusko je diametrálne odlišné od toho v ich predstavách. To isté sa dá povedať o reálnej Amerike, ktorá tiež odmietla ich progresívne a ideologické sny. Keď už bolo jasné, že väčšina Rusov a Američanov nesúhlasí s ich plánom, prišlo veľké sklamanie a spravili z Trumpa a Putina obetných baránkov. Teraz požadujú zničenie reálneho Ruska použitím všetkých amerických síl a obviňujú Trumpa za to, že im odmieta vyhovieť. Ale ako vraví jedno ruské príslovie: „Neviň zrkadlo za svoju škaredú tvár.“

Z tejto perspektívy je Trumpova politika omnoho viac pochopiteľná, keďže je menej zidealizovaná a farizejská. Trump si stojí za vyhlásením, že jeho cieľom je udržať hegemóniu Spojených štátov a udržať ekonomické výhody. Chcel zlepšiť vzťahy s Moskvou nie pre nejaké tajné dohody, ale preto, lebo videl v Rusku menšiu hrozbu než v Číne a Iráne. Táto pozícia aspoň dáva zmysel. Talbott a jeho nohsledi vo Washingtone zabránili Trumpovi vo vykonaní tohto plánu. Myslím si, že sa im Rusi ani Američania nepoďakujú, tak ako pred vyše dvadsiatimi rokmi.