Inteligentnému človeku sa zastaví rozum nad entuziastickou podporou zmeny režimu vo Venezuele administratívy Donalda Trumpa a zbytku demokratického sveta. Pri vedomí ako skončili posledné pokusy o podobné zmeny v Líbyi, Sýrii a na Ukrajine sa zrejme Donald Trump pokúša zaradiť do šíku so svojimi predchodcami z Oválnej pracovne. Keď každý prezident od konca Studenej vojny mal na konte minimálne jeden ozbrojený konflikt. Senátor a zástanca „tvrdej“ línie v republikánskej strane Lindsey Graham potvrdil, že Trump s ním diskutoval o prípadnom použití vojenskej sily. Katastrofu veští aj zvýšená aktivita zástancov omylných stratégií a vojnových štváčov ako Elliot Abrams, či Thomas Friedman.

Je fakt, že Venezuela sa potáca na pokraji ekonomickej priepasti v extrémnej chudobe. A je zrejmé, že Nicolas Maduro po svojom predchodcovi Hugovi Chavezovi zdedil len pramálo vodcovských kvalít. Zmena vo Venezuele sa preto naozaj pýta. Avšak, zmena podporovaná zo zahraničia nenesie kontúry potrebné pre zmenu života priemerného občana Venezuely. Takéto zmeny takmer vždy znamenajú len zmenu elít vo vedení krajiny a je šťastím, ak kvalita života občana v danej krajine ostane na rovnakej úrovni. Je empiricky preukázateľné, že sociálne inžinierstvo- úzko späté s politikou zmeny režimov je nefunkčné. Napríklad, vojne v Afganistane dnes už nikto nepovie inak, ako druhý Vietnam. Scestné predstavy ľudí rozhodujúcich o implementácii demokracie do regiónov, kde nemá tradíciu vykresľujú závery konferencie v Bonne z roku 2001. Tá sa zaoberala sa budúcnosťou povojnového Afganistanu. Jej výsledkom bola snaha o implementáciu modelu liberálnej demokracie západného typu s citlivým prístupom k genderovej problematike a to v krajine s dovtedajším kmeňovým systémom vládnutia, sektárskym vnímaním Islamu a jednou z najnižších mier gramotnosti na svete. Výsledok? Dnes sa Afganistan zmieta vo vojne medzi Islamským štátom a Talibanom, ktorý má v krajine väčší vplyv ako kedykoľvek predtým. Zatiaľ čo sa krajina po vojenskej intervencii stala číslo jeden v pestovaní ópia na svete. Iracký osud je veľmi podobný, keď z proti-amerického povstania vzišiel Islamský štát postavený na extrémnom videní Islamu a bývalých štruktúrach armády Saddáma Husajna.

Vojnoví štváči akoby trpeli hromadnou amnéziou a zakaždým zabudli, aký je osud takmer každého pokusu o zmenu režimu v krajine ich záujmu. A aj keby boli tieto zmeny režimov bezkonfliktné, tak je nízka pravdepodobnosť ich úspešnosti. Najväčšou prekážkou sa zdá byť vlastenectvo, ktoré zomkne ľudí v krajine za cieľom brániť ju pred zahraničným vplyvom. Od Vietnamu, až po dnešnú Venezuelu vidíme, že ľudia v daných krajinách budú radšej brániť lídrov s ktorými nie sú spokojní, ako by im mali vládnuť zahraničím dosadené elity. Príklady tohto modelu správania sú viditeľné v súčasnom Rusku. V posledných voľbách získal Vladimír Putin 76,66% a šéfka volebnej komisie poďakovala západným mocnostiam za rekordne vysokú účasť vo voľbách. Zahraničný tlak bol v posledných rokoch evidentný. Dnes sa však tento tlak uvoľňuje, v kombinácii s nepopulárnymi reformami a ekonomickou krízou sa v súčasnosti dôvera v prezidenta pohybuje okolo 33%. Zmena totiž príde hlavne vtedy, pokiaľ sa na verejnosti prejavia interné problémy spôsobené či nepopulárnymi opatreniami, alebo reálnou schopnosťou zvýšiť životnú úroveň v krajine. No v momente ako ľudia vycítia že ich národ je v ohrození, vyberú si autoritatívneho lídra ktorý bude reprezentovať ich krajinu a to aj na úkor vlastných práv, či ekonomického blahobytu.

Ak niekomu naozaj leží na srdci dobro ľudu vo Venezuele, tak vynechá katastrofálne končiacu sa politiku zmeny režimov zo svojho repertoáru. Táto politika priniesla vždy len chaos, vojny, biedu a takmer nikdy nepriniesla proklamovanú zmenu.