V poslednom rozhovore pre náš denník váš priateľ Stano Mičev hovoril, že  chcel otvoriť debatu o autentickej ľavici na Slovensku, no "pre  nedostatok ľudí" to napokon vzdal. Vy sám tvrdíte, že ste jediný
autentický ľavicový kandidát. Trváte na tom aj po oznámení kandidatúry  Maroša Šefčoviča? A možno aj všeobecne, aké sú perspektívy ľavice na  Slovensku a kto ju dnes reprezentuje? Je Smer ľavicová strana?

Dali ste mi príliš veľa otázok naraz, ale pokúsim sa ich rozpliesť. Maroš Šefčovič samozrejme nie je ľavicový kandidát. Je to bezpochyby skvelý diplomat, ale nie je to hodnotovo založený človek. Je to lojálny úradník, ktorý robil kariéru za Mečiara, za Dzurindu, za Fica, za Radičovej i za Pellegriniho. Je to ten typ (aj keď trochu inej váhovej kategórie) ako Peter Plavčan, ktorý prežil na ministerstve školstva vo vysokých funkciách sedem ministrov. Z určitého uhla pohľadu je to umenie, ale priznám sa, že tento druh úradníkov mi nie je veľmi sympatický. A hoci kvalitu svojho súpera v plnej miere rešpektujem, je dôležité, aby sme v tejto krajine nepestovali politologickú negramotnosť a vedeli správne určiť hodnotové orientácie. Ľavica nie je prázdne slovo. Väčšina ľudí mu nerozumie, bráni sa mu a najpopulárnejšou odpoveďou je, že nie ste ani naľavo, ani napravo. Rozumiem nechuti používať ideologický slovník, sám som sa mu vyhýbal, lebo je zjednodušujúci a skresľuje pohľad na človeka. Ale pri každodennom rozhodovaní sa nevyhnete posudzovaniu množstva otázok, ktoré vás hodnotovo dokážu zadefinovať často bez toho, aby ste o tom tušili. Najprecíznejším je v tomto smere tento test, ktorý si môže urobiť každý z čitateľov. Čiže ľavicovým kandidátom sa nestanete tak, že sa za neho vyhlásite alebo že vás za neho označkujú, ale na základe vašich hodnotových postojov. Maroš Šefčovič nadšene obhajoval neoliberálne reformy, podporoval vojnu v Iraku (do svojho volebného videa dokonca zaradil fotografiu zo srdečného stretnutia s Tonym Blairom, ktorého značná časť britskej verejnosti považuje za vojnového zločinca), bol vášnivým obhajcom TTIP – zmluvy, ktorá ohrozovala všetky sociálne a environmentálne štandardy v Európe atď. Keď dnes tvrdí, že celý život pracoval pre Slovensko, nehovorí pravdu. On pracoval pre Európsku komisiu a v tejto funkcii ani nesmel zohľadňovať národné záujmy. Mne to príde dosť čudné, keď človek, ktorý takmer 20 rokov nežil na Slovensku, nerozumie mu, nepremýšľal o ňom, nezvádzal kľúčové zápasy za charakter tejto krajiny, zrazu dva mesiace pred voľbami príde, že chce byť prezidentom republiky. To je asi také dôveryhodné, ako keby som sa ja z ničoho nič rozhodol uchádzať o kreslo šéfa zväzu ľadového hokeja. Napokon, čo môže vedieť kandidát s 20-tisícovým platom o problémoch bežných ľudí vo Vranove nad Topľou alebo Veľkom Krtíši?... Ale späť k vaše otázke. Na Slovensku dnes neexistuje ľavicová strana. Existujú strany, v ktorých sú aj ľavičiari. Autentická ľavica sa najprv musí sformovať v občianskych zápasoch a má pred sebou ešte dlhú cestu. Ak chce byť relevantnou silou na našej politickej scéne, musí mať ambíciu zjednotiť ľavicové prúdy a nie neustále koketovať s myšlienkou sterilnej sociálnej demokracie usilujúcej sa zapáčiť liberálnej pravici. To nie je o nedostatku ľudí, ale o predložení príťažlivej vízie, za ktorou by ľavicovo orientovaní ľudia išli a videli v nej zmysel.

Kandidáti Mistrík, či Čaputová, často hovoria o možnej dohode na jednom  demokratickom kandidátovi v prípade až priveľkého úspechu Štefana Harabina v kampani. Zdá sa, že tak ako bol minulé voľby témou Fico, stáva sa ňou sudca Najvyššieho súdu. Zaujímavosťou je, že vy v ich zozname "demokratických kandidátov" nefigurujete. Čo je podľa vás ústrednou témou týchto prezidentských volieb a čo môže podnietiť
mobilizáciu jednotlivých väčších voličských skupín?

Váš postreh je správny. Paralela s Ficom má celkom konkrétne vyjadrenie aj v jednom nezverejnenom prieskume, ktorý sa mi dostal do rúk a ktorý hovorí, že Štefan Harabin má najvyššie negatívne preferencie zo všetkých relevantných kandidátov – to znamená najvyšší počet ľudí, ktorí by ho nevolili nikdy, za žiadnych okolností. V praxi to znamená, že aj keby sa Štefan Harabin dostal do druhého kola, nemá veľkú šancu stať sa prezidentom. Porazil by ho prakticky každý (s výnimkou Mariána Kotlebu, takáto kombinácia je však absolútne nereálna), je to zbytočne vyhodený hlas. Prečo teda to hysterické strašenie Harabinom? Má to jedno logické vysvetlenie. Súčasťou marketingovej výroby kandidáta je aj výroba najprijateľnejšieho nepriateľa. Kiskov tábor (kam môžeme zaradiť kandidátov Roberta Mistríka a Zuzanu Čaputovú) si želá Štefana Harabina ako súpera, pretože by ho najľahšie porazili. Preto ho tak ťahajú hore, kŕmia si svojho vlka. Je to však číre bláznovstvo, títo ľudia nevedia, čo činia. Skutočným zámerom Štefana Harabina totiž nie je vyhrať prezidentské voľby, ale postaviť sa na čelo vznikajúcej Národnej koalície pozostávajúcej z bývalých predstaviteľov HZDS a SNS (nie náhodou Vladimír Mečiar vyjadril Harabinovi podporu). A z tejto pozície bude pre súčasnú opozíciu oveľa nebezpečnejším súperom ako prezidentský kandidát. Dnešná opozícia s takouto kádrovacou mentalitou nemá potenciál na vládnutie. To, že sa dvaja či traja pravicoví kandidáti vymedzia ako demokratickí, je nielen spupné a smiešne, je to predovšetkým výraz ich nedostatočného zmyslu pre skutočnú demokraciu, ktorá predpokladá pluralitu. Oni však vidia svet v jednej totalite. Keď máte iný názor na európsku politiku, tak ste protieurópsky, akoby európska politika bola len jedna. A nie je náhoda, že títo istí ľudia pred rokmi nazývali kritikov vojny v Iraku antiamerickými, akoby mať rád Ameriku znamenalo milovať politiku Busha. Toto oni nevedia pochopiť. Z môjho uhla pohľadu sú nadchádzajúce prezidentské voľby výzvou, či sa chceme z tohto nekonečného začarovaného kruhu vymaniť, či si vieme predstaviť aj niečo iné ako druhého Kisku, smeráckeho papaláša alebo extrémistu. Chcem byť takouto alternatívou a predkladám ľuďom takúto spoločenskú politiku založenú na zásade spravodlivo konať, mierovo myslieť a environmentálne cítiť.

Pozrite sa, toto je súčasť toho začarovaného kruhu, o ktorom som hovoril. My stále diskutujeme o zástupných témach. Z môjho pohľadu sú ľudia ako Glváč, Danko a podobní nehodní politickej diskusie. V centre našej pozornosti nemôžu byť zvrhlíci, zlodeji, podvodníci a opilci, ale inšpiratívne myšlienky a výzvy. Slovensko trpí tým, že prestalo diskutovať o dôležitých témach a prešľapuje na mieste. Od čias nášho vstupu do Európskej únie nemáme spoločnú víziu, nemáme spoločný cieľ, nemáme spoločný sen, ako zmeniť našu vlasť k lepšiemu a dať jej zrozumiteľné smerovanie. Politici prestali byť tvorcami štátu a stali sa len správcami moci. Pre nikoho nie sme vzorom, nikoho neinšpirujeme, nemáme nijaký plán. S kým sa chceme porovnávať, ak investujeme do vedy, výskumu a technológií menej prostriedkov ako Angola, Alžírsko, Ghana či Keňa? V krajine, kde financovanie Slovana Bratislava je dôležitejšou témou ako financovanie školstva, sa nedajú ľudia získať pre dôležité zmeny. Prezident republiky by mal mať ambíciu, ale aj intelektuálne schopnosti viesť takúto diskusiu. Ak si prestaneme klásť otázky, ako má v budúcnosti vyzerať naša spoločnosť, v ktorej chceme žiť, celá politika je zbytočná. V tomto smere potrebujeme zásadnú zmenu. Snažím sa to vysvetliť všetkým: ak uveríme, že sme malí a bezvýznamní, tak nimi aj ostaneme. Ale ak si trúfneme na veľké úlohy, budeme rásť s nimi. A budúcnosť patrí vždy len tým, ktorí veria v svoje sny.

Nerád špekulujem. Andrej Kiska dal jasnú odpoveď na ambície Roberta Fica a ja môžem povedať len to, čo hovorím na túto tému stále. Bez toho, aby som spomínal konkrétne mená, platí to, čo som povedal o úrade prezidenta: táto funkcia by nemala byť luxusným dôchodkom pre vyslúžilých politikov. Tak prezident ako aj predseda Ústavného súdu SR patria medzi štyroch najvyšších ústavných činiteľov, preto od nich verejnosť právom očakáva vrcholný výkon pre blaho štátu, schopnosť nadhľadu a zmysel pre spravodlivosť. Z tohto dôvodu je absolútne nevhodné, aby sme tieto posty zverili politickým veteránom ako formu nejakej odmeny. Toto je moje dlhodobé osobné presvedčenie i oficiálne stanovisko ako kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky.

Miroslav Lajčák patrí k tej zvláštnej sorte ľudí, ktorá ovláda našu diplomaciu od čias Eduarda Kukana. Hovorí sa im kariérni diplomati, ale sú to skôr diplomatickí kariéristi ochotní slúžiť komukoľvek. Typickým príkladom je Ivan Korčok, ktorý bol štátnym tajomníkom MZV aj vo vláde Mikuláša Dzurindu, aj vo vláde Roberta Fica. Miroslav Lajčák a Maroš Šefčovič tam patria tiež. Preto je naša zahraničná politika taká sterilná a netvorivá, lebo nemá koncepčne zmýšľajúcich ľudí. Ja týchto našich diplomatov nijako nepodceňujem, rozhodne sú to špičkoví vyjednávači. Ale prekáža mi na nich, že miera ich lojality k Slovensku je nesmierne nízka, že službu vlasti berú skôr ako podmienku vytúženého postu v nejakej medzinárodnej organizácii, že často skôr tlmočia vôľu veľmocí ako reprezentujú záujmy tejto republiky. Viem, že by namietali, ale cítiť to.