„Vzhledem k tomu, že naše národy se ocitly na pokraji beznaděje a odevzdanosti, rozhodli jsme se vyjádřit svůj protest a probudit svědomí národa." Ján Palach

Dňa 16. januára 1969 sa Ján Palach, český študent histórie Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, upálil na protest proti okupácii Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy, okliešťovaniu slobôd a narastajúcej pasivite verejnosti. Jan Palach sa však v centre Prahy upálil za slobodu nás všetkých. Bol som doslova v šoku, keď som si prečítal status na facebookovom funpage poslanca za SMER – SD a predsedu výboru NR SR pre európske záležitosti Ľuboša Blahu.

„Prepáčte, ale už tri dni v liberálnych médiách čítam litánie o Palachovi a už mám toho tak akurát po krk. PALACH NIE JE ŽIADEN HRDINA. Pri všetkej úcte, nepovažujem za hrdinov ľudí, ktorí sami seba upália, aby tým demonštroval politický postoj. Takýchto ľudí považujem za psychicky labilných fanatikov.

Naopak, za hrdinov považujem tých, ktorí v druhej svetovej vojne bojovali proti fašizmu a zachránili našu vlasť.  Za hrdinov považujem tých, ktorí tu po druhej svetovej vojne vybudovali za socializmu všetko, čo máme. Za hrdinov považujem generáciu našich mám o otcov, starých mám a starých otcov.  To sú skutoční hrdinovia, na ktorých žiaľ zabúdame, ale zato tu oslavujeme rôznych Palachov, Havlov či Mašínov - je to hanba!

DNES BY STE HO OZNAČILI ZA TERORISTU...“



Ďalej som to už nedokázal čítať. Označiť za teroristu človeka, na pohrebe ktorého sa zúčastnili stovky tisíc ľudí z celého Československa je úplne mimo zdravého rozumu.  Čin Jana Palacha ostáva jedným z markantných udalostí česko-slovenských aj európskych dejín. Áno, krok ktorý spravil Palach bol zúfalý čin, ktorý ohromil vtedajšiu spoločnosť. Krok Jána Palacha hovorí voľačo aj súčasnej generácii, konkrétne o ľudskej statočnosti a odhodlaní. Slová poslanca Blahu mi doslova pripomínajú  prvky normalizačného režimu, ktorý sa usiloval Palachovu smrť bagatelizovať.

„Vzhledem k tomu, že naše národy se ocitly na pokraji beznaděje a odevzdanosti, rozhodli jsme se vyjádřit svůj protest a probudit svědomí národa.“

Toto sú slová Jana Palacha, ktoré napísal vo svojej internátnej izbe v Prahe len niekoľko minút predtým, ako sa svojím činom navždy zapísal do histórie našich národov ako bojovník za ľudské práva a slobodu národa. Jan Palach bol obyčajným mladým chlapcom. Vďaka svojim študentským úspechom a usilovnosti mal dokonca možnosť cestovať, nielen po Sovietskom zväze, ale dostal sa dokonca aj na západ do Francúzska, na brigádu, kde zbieral hrozno. Do Česko-Slovenska sa vrátil v čase, keď ho už okupovalo pol milióna cudzích vojakov.

Československá verejnosť bola obeťou Jana Palacha šokovaná. Jeho pohreb na pražských Olšanských Hřibotvech 25. januára 1969 sa stal masovým protestom proti pokračujúcej sovietskej okupácií. Zúčastnili sa na ňom desaťtisíce ľudí, ale z vládnych predstaviteľov neprišiel nikto.

Obeť Jana Palacha nezostala jediná. Už 20. januára 1969 sa v Plzni upálil mladý robotník Josef Hlavatý (zomrel 25.1.1969) a vlna protestných samovrážd pokračovala až do konca apríla 1969. Podľa dnešných výskumov si z politických dôvodov siahlo na život 29 československých občanov, z ktorých sedem zomrelo. V ponímaní predsedu Výboru NR SR pre európske záležitosti, ktorý je spojivkom nášho parlamentu s Bruselom sú to teroristi. Doslova ma chytá Gogoľovský smiech cez slzy.

Pán Blaha určite čítal, že komunistická moc sa pokúšala umlčať všetky spomienky na Jana Palacha. V roku 1973 boli jeho telesné pozostatky bez súhlasu rodiny spopolnené a tajne prevezené na cintorín vo Všetatech. Verejnosť však na obeť mladého študenta nezabudla. Protestné zhromaždenia (tzv. Palachov týždeň), ktoré sa uskutočnili v Prahe pri príležitosti 20. výročia jeho úmrtia v roku 1989, boli predzvesťou pádu totalitného režimu. Od 25. októbra 1990 je urna s popolom Jana Palacha uložená v pôvodnom hrobe na Olšanských hřbitovech.

Apropo, ak už sme pri označení terorista, uvedené označenie by som skôr použil napríklad na ospevovaného revolucionára  a najväčší vzor pána Blahu, t. j. Che Guevaru, ktorý organizoval prvé kubánske popravné čaty. Bol to človek, ktorý založil na Kube koncentračné tábory, ktoré sa ukázali užitočnými pre odstránenie disidentov a ďalších nepohodlných Kubáncov. Kult Ernesta Che Guevary je ukážkou morálnej surovosti dnešnej doby. Zaslúžil sa len o katastrofy a záverom by som pripomenul pánovi Blahovi slová jeho modly: „Nenávisť je súčasťou boja; neobmedzená nenávisť voči nepriateľovi, ktorá donúti človeka, aby prekonal svoje prirodzené obmedzenia, takže sa stane efektívnym, násilným, selektívnym a chladnokrvným strojom na zabíjanie. A takými strojmi na zabíjanie sa musia stať naši vojaci...“

Pán Blaha, na rozdiel od Vašej modly z Kuby, čin Jána Palacha niesol v sebe humánne, občianske posolstvo. Mier vo Vašom srdci...