Dnes trochu iná úvaha. Dnes sa skúsim nahlas zamyslieť, prečo je aktuálny stav neudržateľný a prečo sa Slovensko podobá deravej nádobe.

Sme automobilová veľmoc, o tom niet pochýb.

Máme najvyššiu koncentráciu automobiliek na m2, máme najviac vyrobených áut na obyvateľa. Ekonomika dosahuje taký výkon, aký tu doteraz nebol. Prečo ? Presne vďaka automobilkám a firmám, čo s nimi spolupracujú. To je tá svetlá časť tejto rozprávky.

Potom prichádza trošku mrakov, spojených s veľkými regionálnymi rozdielmi. Trnavský, Nitriansky a Bratislavský kraj lámu rekordy v zamestnanosti. Situácia je tak vypätá, že inak vraj sociálne orientovaná vláda upraví legislatívu ohľadne pracovníkov z tretích krajín. Je síce pre mňa zvláštne, že ľudí z hladových dolín východného Slovenska do týchto krajov dostať nedokážeme, ale cudzincov áno. To by samo o sebe nepredstavovalo nejak zásadný problém, ak by najbližšie obdobie neočakávalo nejakú zásadnú zmenu. Dosť zásadnú. Už viac mesiacov sa diskutuje o postupnej robotizácii v automobilovom priemysle.

Do 2 – 3 rokov postúpi stav robotizácie na mieru, kedy automaty dokážu dnes nepredstaviteľné veci. To samo o sebe pre automobilky problém nepredstavuje, ale nervozita na svetových trhoch, tlak na ekológiu, elektromobily a zákaz naftových motorov v mestách predpovedajú rozsiahlu stagnáciu ak nie prepad. A to už pre automobilky problém predstavuje. Aj keď si to veľmi neradi pripúšťame, automobilky sú súkromné firmy a ich manažment sa zodpovedá akcionárom. Ak sa nedosiahnu zisky z predaja, celé zameranie manažmentu sa obráti na efektívnosť a znižovanie nákladov, čo pri prepade tržieb z predaja zabezpečí rovnakú mieru zisku.

Opatrne, ale častejšie, sa ozývajú hlasy v médiách, že je potrebná novelizácia zákonníka práce a čím ďalej tým otvorenejšie sa hovorí o uvoľnení podmienok prepúšťania. Tzv. flexibilita, ktorá má zabezpečiť jednoduchšie zmeny v počtoch zamestnancov, ak to bude ekonomicky potrebné.

Na tomto mieste sa však neškodné mráčiky už menia na hurikán. Drobná rekapitulácia je všetkým jasná a ťažko sa spochybňuje. Trend automatizácie, očakávaný vývoj na trhoch spojený s vysokou nervozitou, sprísňujúce sa svetové a EÚ pravidlá o emisiách. Toto sú známe fakty už roky, ako analytikom automobiliek, tak predstaviteľom štátu. Do toho tlak zo strany ekonomického tigra Slovenska zabezpečil možnosť zamestnávať ľudí z tretích krajín. Ak sa však predpoklady vývoja naplnia, najneskôr do 2-3 rokov sa začnú všetky tieto fakty prejavovať na výkone ekonomiky Slovenska.

Výrazný pokles predaja automobilov = zníženie zisku = výrazný tlak na náklady = maximálne zameranie sa na efektivitu procesov = tlak na robotizáciu = výrazné prepúšťanie = zvýšenie nezamestnanosti = kolaps sociálneho systému = neriadený deficit rozpočtu = nutné škrty v nákladoch štátu …....

A prečo to všetko tak je ? Lebo riziko nebolo rozdelené. Lebo činnosti ako napríklad poľnohospodárstvo, lesníctvo a potravinárstvo sú viac nadávky a cieľ šikany a útokov politikov ako štátny záujem. Prečo ? No preto, lebo ľudia, ktorý majú riadiť stratégiu štátu si nevidia ďalej ako na koniec nosa.

 

Prvá moja fikcia.

Nová automobilka sa stavia pri Nitre. Všetci vopred vedia, že bude trpieť absolútnym nedostatkom základných pracovných síl. A teraz si zoberieme baníkov na Hornej Nitre. Ešte pár rokov sa bude celý národ skladať na dotáciu ťažby uhlia, ktorá nakoniec aj tak skončí. Skôr či neskôr. Čím skôr, tým lepšie. A čo keby sa tie bane jednoducho zatvorili a všetci baníci by sa najbližší pol rok venovali preškoleniu v domovských závodoch novej automobilky ?

Uvolnili by sme tlak na peňaženku občana, zlepšili by sme životné prostredie na Hornej Nitre, zabezpečili by sme kontinuálne prácu pre bývalých baníkov a nepotrebovali by výnimku pre cudzincov, dokonca by automobilka mala dosť času na prirodzené rozsiahle školenia a prirodzenú selekciu. Ale toto je skutočne iba moja fikcia.

Skutočnosť na našom krásnom Slovensku je absolútne iná. Baníkov budeme riešiť až vtedy, keď budeme nútení zatvoriť bane, potom miesto pre nich nebude, lebo automobilka už dávno nebude riešiť zvyšovanie, ale robotizáciu a znižovanie počtu zamestnancov. Padnú nám do systému sociálnej pomoci, ktorá bude dosť napätá z dôvodu vývoja automobilového priemyslu. Zložitá transformácia baníka na akúkoľvek inú činnosť, hlavne pod existenčným tlakom bude skoro samovražda, ale pre štát extrémne drahá. Čo sa stane s ľuďmi z tretích krajín, čo sem presťahujú celé rodiny ? Vrátime ich ? Ako hračky ? No dovolím si pochybovať.

 

Druhá fikcia

Ak máte nádobu, do ktorej sa zmestí 50 L vody, čo Vám postačí na spotrebu, polievanie a zabezpečenie základných životných funkcií, mali by ste zabezpečiť aspoň 3-4 veľké zdroje , ktoré dostatočne tečú na naplnenie nádoby, čím ich je viac, tým menej vody potrebujete z jednotlivého zdroja. Mali by ste mať však v zálohe ešte aspoň 5-6 náhradných riešení, ak by napríklad jeden zásadný zdroj musel na chvíľu zatvoriť kohútik. No toto je teória. Prax je taká, že nám do nádoby tečie jeden, jediný veľký prameň. Ak bude voda kontaminovaná, otrávime sa všetci. Ak bude vody málo, trpieť budeme všetci. Ale to nestačí. My do tej nádoby urobíme dieru. Najskôr malú. Vlaky zadarmo. Potom ešte jednu. Obedy zadarmo. Zdá sa, že sa nič nedeje, na plnosť nádoby to nemá žiadny viditeľný vplyv. Potom riadna diera, nákup techniky pre našu neexistujúcu armádu. Jasné, že voda odteká kade tade, ale zdá sa , že hlavný zdroj má dostatočný prítok.

Absolútne sa stotožňujem s tým, ak je prítok (zložený z mnohých malých prítokov) tak silný, že hrozí pretečenie nádoby, je najvyšší čas urobiť pár dier. Vlaky zadarmo, obedy zadarmo....prečo nie. Vyššie splátky štátneho dlhu, lepšie investície do rozvoja, lepšia veda, školstvo, zdravotníctvo. Dovtedy treba vŕtať diery, kým sa nezníži tlak na nádobu. Ale stále treba sledovať prítok. Nie jeden, ale čo najviac.

Čo sa stane ak ten náš prítok vyschne ? Určite nie naraz, ale postupne. Kde je diera najvyššie, tam bude najskôr poznať, že voda nie je. Čo sa ale stane, ak sú tie diery tak rozsiahle, že všetká voda vytečie skôr ako sa zabezpečia všetky životne dôležité funkcie ?

Nechcem byť zlý prorok, na to mám túto krajinu moc rád. Je však najvyšší čas, ak už nie je neskoro. Najbližšie roky sa zákonodarný zbor musí, nie môže, ale musí zamerať na diverzifikáciu rizika. Ak sa zásadne nezmení postoj ku príjmovej časti štátu a tá sa nerozdelí na 5-6 strategických prítokov, čaká nás najzložitejšia ekonomicko sociálna kríza. Moc možností nemáme a jedna (predpokladám najmenej nákladná a bolestivá) je poľnohospodárstvo a potravinárstvo.

Ruka v ruke je potrebné zapchať všetky diery dovtedy, kým voda nezačne pretekať. Následne sa diery môžu, opakujem môžu postupne uvoľniť. Jedine čo hrozí je hlasná nespokojnosť s tým, že sa zapchávajú diery, ale nebude všeobecný a rozsiahly smäd. Bude síce krik, že to nie je sociálne, ale všetky životné funkcie budú zachované....a to je jediná cesta, ak už máme misku plnú dier, nemáme plán b a všetkým nám je jasné, aj podľa predpovedí, že nasleduje obdobie sucha.....