Verejnosť pozná inštitút chráneného svedka v podstate z dobrodružných amerických filmoch, kde pár agentov FBI sa stará o bývalého mafiána, ktorý pod existenčným strachom sa rozhodne usvedčiť šéfov podsvetia. Či je to klasika z filmu Borsalino, z Krstného otca, alebo nová komediálne ladená Mafiánska rodinka s Robertom de Niro, filmový žáner sa všade opiera o jednu podstatu. O to, ako štát cez svoje silové a justičné zložky poskytne ochranu človekovi, ktorý môže priniesť podstatné informácie pre odhalenie a usvedčenie zločinu, pričom jemu osobne alebo blízkym osobám hrozí ujma na živote.
Filmová obec je odborníkom na to ako dramatizovať príbehy s agentmi prestrelkami, korupciou justície, ktorá vydá svedka, s ohrozením príbuzných, ktorým nebola poskytnutá ochrana vďaka čomu sa zmarí svedectvo a rôznymi inými kombináciami poukazujúcimi viac-menej reálne na to, ako (najmä v americkej praxi) prebieha režim ochrany svedka.
Svedkovia priamo žijú pred súdnym procesom s agentmi alebo detektívmi, ktorí sú za nich zodpovední a po podaní svedectva sa im zvyčajne vytvára nová identita, legenda o živote, štát im zabezpečí normálny občiansky život a potom je už na nich, aby sa neprezradili, pričom sú neustále monitorovaní.
Aká je však prax najmä v našich slovenských podmienkach?
Nárast kriminality a vznik celkom nových foriem násilnej a ekonomickej trestnej činnosti po roku 1990 vyžadovali aj aktualizáciu viacerých ustanovení Trestného poriadku, Zákona o policajnom zbore a iných vykonávacích predpisov, kým na základe viacerých požiadaviek orgánov činných v trestnom konaní nebol schválený zákon o ochrane svedkov č.256/1998, ktorý ako lex specialis s právnou prednosťou upravuje spoluprácu justičných orgánov pre prijatie osoby do tohto režimu a samotný výkon, ukončenie, či obnovu tohto režimu špecializovaným útvarom. Zákon presne kopíruje kompetencie a zloženie justičných orgánov z trestného konania, kde vyšetrovanie vykonáva policajt pod dozorom prokurátora a vo vyhranených úkonoch aj sudcu (pre prípravné konanie alebo v štádiu obžaloby zákonného sudcu).
Návrh na ochranu totiž doručuje buď vyšetrovateľ so súhlasom prokurátora alebo predseda senátu v konaní pred súdom. Návrh preskúma päťčlenná komisia, ktorá je zložená po dvoch zástupcov Ministerstva vnútra a spravodlivosti a jedného zástupcu Generálnej prokuratúry, ktorá musí rozhodnúť o veci minimálne štyrmi súhlasnými hlasmi. Samotný návrh musí byť precízny a musí sa sťahovať k objektívnej hodnote a významu svedectva a procesnej dôležitosti svedectva, vyhodnoteniu reálnej hrozby svedka, dokonca aj jemu blízkych osôb a príbuzných, ale aj vyhodnotenie súkromného života, povesti, bezúhonnosti , odbornej spôsobilosti a iných okolností zo života svedka. Už v tomto štádiu sa totiž počíta jednak s tým, že procesné použitie svedectva môže byť časovo náročné a reálne sa musí vykonať na hlavnom pojednávaní, pričom tento režim musí dokonca trvať až do právoplatnosti rozhodnutia pre prípadnú potrebu doplnenia alebo zopakovania svedectva v prípadnom odvolacom konaní. Ani po využití svedectva sa svedok nevyhodí na ulicu - teda aspoň by sa nemal, aby hneď na druhý deň nebol z pomsty zlikvidovaný. Väčšinou nastáva režim legalizácie pod inou osobnou identitou pre svedka, aj ostatných ktorí sú v režime, malo by ísť o postupnú a úplnú integráciu osoby. Hoci sa veľa nehovorí o tom, či doma, alebo v zahraničí, z uniknutých informácii vyplýva, že čím ďalej od Slovenska, tým väčší pocit istoty bezpečia a menšia motivácia k pomste, ale aj nižší stupeň dohľadu.
V našej právnej praxi sa objavilo niekoľko chránených svedkov, napríklad v prípade usvedčenia Adamčovej zločineckej skupiny, ale aj iných, kde chránenými svedkami sú väčšinou bývalí spolupáchatelia, ktorí pri odpykaní trestu zrejme dostávajú upravený režim a môžu očakávať aj zmiernenie alebo odpustenie trestu, ale toto sa už nepublikuje. Známe sú aj svedectvá a ochrana v prípade veľkých finančných a daňových podvodov realizované NAKA alebo Colnou a finančnou správou, kde sa objavujú medzi svedkami bývalí spolupáchatelia, ale aj celkom nevinné osoby, oznamovatelia trestnej činnosti. Je vcelku pochopiteľné, že pre samotný inštitút ochrany sa k týmto osobám dozvedáme veľmi málo informácii, rovnako aj o tom ako špecializovaný útvar, policajti zapojení do tohto osobitného režimu pracujú, pričom významná úloha pripadá aj ZVJS, ktorá vo väčšine prípadov zodpovedá u svedkov aj za ich ochranu v podmienkach výkonu väzby alebo vyšetrovacej väzby. Tieto útvary nesmú byť viditeľné a nie je ani žiaduce, aby niekto poznal ich činnosť a režim práce. Ak dochádza k úniku informácie, tak to pochádza najskôr od bývalých policajtov, ktorý vykonávali službu v tomto režime.
V roku 2003 na základe pokusu o vraždu a neskôr objednávky vraždy mňa a manžela bola našej rodine zriadená na niekoľko mesiacov policajná ochrana.
Napriek odmietnutiu režimu chráneného svedka a následnej zmeny identity sme dostali presne tú ochranu, ktorá vyplýva z tohto zákona z hľadiska účelnosti. Bola to skúsenosť, ktorá nám ukázala políciu aj z druhej strany. Žili sme s nimi prakticky v jednej domácnosti a videli sme, ako počiatočná nedôvera a odmeranosť prešla do rešpektu a dôvery. Manžel s nimi síce karty nehrával, ale odpovedal na množstvo otázok, ktoré bežný policajt nepoloží ani nadriadeným, ani kolegom. Koncom septembra 2003 sme sa rozchádzali ako priatelia, ktorí sa navzájom rešpektujú.
Dnes sa dívam na všetky prípady, keď sa hovorí o chránených svedkoch s inými očami. Sú to ľudia, ktorí z núdze, zo strachu sa rozhodli postaviť pred súd. Chcú pomôcť spravodlivosti. Mnohí z nich kvôli osobnému osohu a zmierneniu trestu, mnohí väčšinou kvôli existenčnému strachu a životným zásadám a ideálom. Zaslúžia si ochranu od spoločnosti.
Predvádzanie chráneného svedka cez hlavný vstup súdu pred novinármi, odhaľovanie identity, či únik informácií z výpovedí chránených svedkov, nielenže vážnym spôsobom ohrozuje výsledok vyšetrovania, ale aj svedkov priamo na živote.
Nepoznám slovenského novinára, ktorý by bol niekedy v podobnej pozícii, ale zároveň si neviem predstaviť novinára, ako by situáciu zvládol, nakoľko výsluch v pozícii svedka opisujú ako horor. Čo je pre mňa nepochopiteľné je, že v túžbe po hľadaní senzácii neváhajú zverejniť mená chránených osôb a ohroziť ich na živote.
Chránení svedkovia, ako aj orgány zabezpečujúce ich ochranu majú vážnu zodpovednosť a preto je absolútne na mieste, že ich morálnosť, vierohodnosť a odhodlanosť svedectvo dokonať sa posudzuje uvedeným prísnym spôsobom. Zákon sám o sebe je dosť strohý a nie je ukotvený dostatočne. Najmä režim zmeny identity a existenčného zabezpečenia svedka po procese, čo je podľa mňa fundamentálne dôležité, motivačné a rozhodujúce pre tieto vážne prípady, pričom hovorím o škodách v desiatkach, či stovkách miliónov a odhalenie systematizovaného organizovaného zločinu s pomocou svedkov. Svedectvo je mimoriadne dôležitý dôkaz.
Režim chráneného svedka potrebuje revíziu a zásadné zlepšenie kvality a spoľahlivejší spôsob zabezpečenia dôkazov, ale aj ochrany svedka po procese. Kriminalita, ktorá tu bola pred dvadsiatimi rokmi keď zákon vznikal, sa výrazne zmenila.
Život beží rýchlejšie, všetko je online a záleží na okamihoch.