Sergej Kozlík: Nie je všetko zlato čo sa blyští, aj s vládnym rozpočtom je to trochu inak
11 | 01 | 2019 I Michaela Melišková
Pred pár dňami sa na televíznych kanáloch pretŕčali premiér a minister financií a až do neba vychvaľovali ekonomické a sociálne výsledky Slovenska v roku 2018. Je dosiahnutá skutočnosť naozaj taká ružová?
Nuž, ako pre koho. Nie pre všetkých kvitnú ruže. Pre poslancov Národnej rady, ktorí si po rozmrazení zvýšili platy o tisícku mesačne, alebo pre niektorých primátorov a starostov, ktorým výrazné zvýšenie platov schválili poslanci miestnych zastupiteľstiev, záver roka 2018 nebol najhorší. Na ekonomické a sociálne výsledky však treba nazerať cez prizmu tých slabších – napr. zamestnancov, ktorých mzdy sa pohybujú pod úrovňou priemerných miezd, čo je v čistom cca 700 eur, a tých je viac než dve tretiny všetkých pracujúcich. A to ešte mnohí nich pracujú za minimálnu mzdu. Alebo pohľadom ľudí v zúfalom postavení, ktorí celý život tvrdo pracovali a dnes dostávajú dôchodok nižší než 300 eur. Alebo cez pocity seniorov, ktorí beznádejne čakajú na voľné miesta v zariadeniach sociálnych služieb a stresujú nielen seba , ale aj svojich blízkych. Momentálne je ich 7500 a ich počet stále narastá. To nehovorím o ďalších skupinách obyvateľstva, napr. o mladých rodinách s deťmi.
Ale veď Slovensko vykázalo jeden z najvyšších ekonomických rastov v Európe. To sa predsa muselo niekde prejaviť?
Iste, klesla miera nezamestnanosti a podnikatelia sa sťažujú na nedostatok pracovníkov. Najmä tých s odbornejšou kvalifikáciou. Práce začína byť dosť, ale nemá kto pracovať. To si pamätáme z obdobia reálneho socializmu. Mzdy síce v úhrne vzrástli, ale nie natoľko, aby to bola motivácia pre návrat aspoň časti občanov, ktorí opustili našu vlasť, najmä kvôli vyšším zárobkom v cudzine. Podnikatelia ako keby si neuvedomovali, že udržovanie nízkej úrovne miezd je cesta do pekla. A vláda tak isto. Vkladá stovky miliónov eur do stimulov pre zahraničný kapitál a zároveň robí pre nadnárodné podniky servismena, ktorý vytvára podmienky pre dovoz pracovníkov zo zahraničia. To samozrejme brzdí rast platov slovenských zamestnancov. Podstatná časť ziskov odchádza do zahraničia, na Slovensku zostávajú len zlomky vytvorených zdrojov. To je paradox vysokého rastu HDP postavenom takmer výhradne na zahraničnom kapitále. Ďalšie zdroje zo slovenskej ekonomiky vysávajú zahraničné banky, poisťovne a obchodné reťazce, ktoré najmä za Dzurindových vlád nekontrolovane zaplavili Slovensko. Vláda doposiaľ nenašla účinnú obranu proti masívnemu odlivu zdrojov z našej krajiny.
Ako bývalý minister financií pokladáte za úspech, že štátny rozpočet Slovenska je po prvý raz plánovaný ako vyrovnaný?
Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Vláda sa vychvaľuje, že plánovaný štátny rozpočet na rok 2019 je prvýkrát v histórii Slovenska schválený ako vyrovnaný. Nie je to pravda. Ako vyrovnané, samozrejme pri použití dnes platnej metodiky výpočtu štátneho dlhu, boli schválené aj plánované štátne rozpočty na roky 1993 až 1995. Podobne rozpočty na roky 1997-8. Keďže to bolo za Mečiarových vlád, ani náhodou o tom nie je zmienka v mainstreame. V tom čase eurofondy neexistovali, a tak rozbeh výstavby diaľnic, dostavba vodných a energetických diel Gabčíkovo, Žilina, dostavba dvoch blokov JE Mochovce či rekonštrukcia JE Jaslovské Bohunice si vyžiadali bankové úvery, ktoré sa následne premietli do záverečných výsledkov hospodárenia štátu a prejavili sa ako deficity. Ale ani koruna deficitu nešla na bežné výdavky, sociálne dávky, administratívu štátu, ale do koruny to boli výdavky na budovanie infraštruktúry štátu. Výstavba infraštruktúry významne posilnila potenciál Slovenska a otvorila už počnúc rokom 1998 dvere pre vstup automobiliek a elektrotechnického priemyslu. Vytvorila predpoklady pre následný ekonomický rast, ale i pre tvorbu zdrojov na splácanie vynaložených nákladov.
Ako teda hodnotíte reálnosť schváleného rozpočtového plánu na rok 2019?
Schválený štátny rozpočet na rok 2019 nesie všetky znaky už volebného rozpočtu. Najmä tým, že až po jeho predložení do parlamentu sa na základe politickej objednávky zmenil z mierne deficitného na vyrovnaný. Sto miliónov eur, o ktoré minister Kažimír znížil výdavky, predstavuje 3,3 % zdrojov všeobecnej pokladničnej správy, čo nie je zanedbateľné. Ale aj bez toho je tento rozpočet jedným z najnapätejších z doterajších rozpočtov Smeru a je skryte deficitný. Ekonomický rast 4,5 % môže byť chymérou, viacerí významní ekonómovia hovoria o spomalení svetovej ekonomiky v roku 2019, resp. priamo o začiatku každých 10 rokov sa opakujúcej krízy. Vláda nezvláda čerpanie eurofondov, a tak pre výstavbu diaľnic bude musieť v podstatne väčšej miere ako doposiaľ siahnuť po pôžičkách z európskych bánk. Inak ku zrýchleniu výstavby diaľnic nepríde. To všetko sa premietne do štátneho záverečného účtu a výsledkom na konci roka 2019 bude bezpochyby deficit.
Na začiatku nášho rozhovoru sme sa dotkli sociálnej oblasti. Aké riešenia chce priniesť vaša politická strana Národná Koalícia?
Náš program chápe silnú podporu mladých rodín, ale aj slabších sociálnych skupín, najmä starších občanov, nielen ako výdavky, ale aj ako nástroj pre rast ekonomiky štátu. Hospodárska sila vyspelých západných krajín nespočíva len v ich technologickej vyspelosti, ale aj v tom, že cez vyššiu podporu mladých rodín a starších ľudí vytvárajú silnú domácu spotrebu tovarov a služieb, a tým aj priestor pre odbyt produkcie domácich podnikateľov. Z toho samozrejme profituje aj štát. Ak dnes nedáme jednu miliardu eur na rodiny, ako to proklamujeme v našom programe, za pár rokov nám budú chýbať štyri miliardy eur na to, aby sme zabránili demografickej katastrofe, resp. dramatickému odchodu mladých ľudí do zahraničia. Naša miliarda pre rodiny navrhuje 3 krát vyšší daňový bonus na každé dieťa (v porovnaní s rokom 2018), čo pracujúcim rodičom v podobe nižších daní prinesie 70 euro mesačne na každé dieťa. Ďalej navrhujeme 3-ročnú materskú dovolenku spolu s materskou dávkou vo výške 100% platu matky a tiež rozbeh masívnej výstavby nízko nájomných štartovacích bytov pre mladé rodiny. V krátkodobom horizonte aspoň 25 tisíc bytov ročne. V tomto sa musí oveľa aktívnejšie angažovať štát, ale aj orgány miestnej samosprávy. Opakujem, nie je to pre štát, obce a mestá len o výdavkoch, ale v budúcnosti aj o nemalých príjmoch.
V čom sa v sociálno-ekonomickej oblasti odlišujete od iných politických strán?
Predovšetkým v tom, čo som už uviedol. Silnejší sociálny prístup k pracujúcim mladým rodinám a starším ľuďom chápeme ako súčasť posilňovania ekonomiky, ale aj ako otvorenie dverí pre návrat aspoň časti našich ľudí pracujúcich v zahraničí. K tomu patrí aj zákonná úprava postavenia odborov pri vyjednávaní miezd, aby sa posilnila ich pozícia podobne, ako je tomu v západných krajinách. Vláda musí podstatne zmeniť dotačné schémy a miesto pchania peňazí do pomoci automobilkám začať masívnejšie podporovať domácu poľnohospodársku a potravinársku produkciu, a tiež oblasť vedy a inovácií. Je to o potravinovej suverenite štátu, ktorá v čase prebiehajúcich klimatických zmien a rizík z nich vyplývajúcich musí byť vládou prioritne zabezpečená. Aj keď Dzurindovci sprivatizovali sieťové odvetvia, musí vláda vytvoriť predpoklady pre dosiahnutie suverenity aj vo sfére energetiky, vodného hospodárstva a v ďalších strategických oblastiach. Pozíciu SUVERENITY, a až od nej odvodenej spolupráce národných štátov, chceme presadzovať aj v rámci Európskej únie a NATO.
Nuž, ako pre koho. Nie pre všetkých kvitnú ruže. Pre poslancov Národnej rady, ktorí si po rozmrazení zvýšili platy o tisícku mesačne, alebo pre niektorých primátorov a starostov, ktorým výrazné zvýšenie platov schválili poslanci miestnych zastupiteľstiev, záver roka 2018 nebol najhorší. Na ekonomické a sociálne výsledky však treba nazerať cez prizmu tých slabších – napr. zamestnancov, ktorých mzdy sa pohybujú pod úrovňou priemerných miezd, čo je v čistom cca 700 eur, a tých je viac než dve tretiny všetkých pracujúcich. A to ešte mnohí nich pracujú za minimálnu mzdu. Alebo pohľadom ľudí v zúfalom postavení, ktorí celý život tvrdo pracovali a dnes dostávajú dôchodok nižší než 300 eur. Alebo cez pocity seniorov, ktorí beznádejne čakajú na voľné miesta v zariadeniach sociálnych služieb a stresujú nielen seba , ale aj svojich blízkych. Momentálne je ich 7500 a ich počet stále narastá. To nehovorím o ďalších skupinách obyvateľstva, napr. o mladých rodinách s deťmi.
Ale veď Slovensko vykázalo jeden z najvyšších ekonomických rastov v Európe. To sa predsa muselo niekde prejaviť?
Iste, klesla miera nezamestnanosti a podnikatelia sa sťažujú na nedostatok pracovníkov. Najmä tých s odbornejšou kvalifikáciou. Práce začína byť dosť, ale nemá kto pracovať. To si pamätáme z obdobia reálneho socializmu. Mzdy síce v úhrne vzrástli, ale nie natoľko, aby to bola motivácia pre návrat aspoň časti občanov, ktorí opustili našu vlasť, najmä kvôli vyšším zárobkom v cudzine. Podnikatelia ako keby si neuvedomovali, že udržovanie nízkej úrovne miezd je cesta do pekla. A vláda tak isto. Vkladá stovky miliónov eur do stimulov pre zahraničný kapitál a zároveň robí pre nadnárodné podniky servismena, ktorý vytvára podmienky pre dovoz pracovníkov zo zahraničia. To samozrejme brzdí rast platov slovenských zamestnancov. Podstatná časť ziskov odchádza do zahraničia, na Slovensku zostávajú len zlomky vytvorených zdrojov. To je paradox vysokého rastu HDP postavenom takmer výhradne na zahraničnom kapitále. Ďalšie zdroje zo slovenskej ekonomiky vysávajú zahraničné banky, poisťovne a obchodné reťazce, ktoré najmä za Dzurindových vlád nekontrolovane zaplavili Slovensko. Vláda doposiaľ nenašla účinnú obranu proti masívnemu odlivu zdrojov z našej krajiny.
Ako bývalý minister financií pokladáte za úspech, že štátny rozpočet Slovenska je po prvý raz plánovaný ako vyrovnaný?
Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Vláda sa vychvaľuje, že plánovaný štátny rozpočet na rok 2019 je prvýkrát v histórii Slovenska schválený ako vyrovnaný. Nie je to pravda. Ako vyrovnané, samozrejme pri použití dnes platnej metodiky výpočtu štátneho dlhu, boli schválené aj plánované štátne rozpočty na roky 1993 až 1995. Podobne rozpočty na roky 1997-8. Keďže to bolo za Mečiarových vlád, ani náhodou o tom nie je zmienka v mainstreame. V tom čase eurofondy neexistovali, a tak rozbeh výstavby diaľnic, dostavba vodných a energetických diel Gabčíkovo, Žilina, dostavba dvoch blokov JE Mochovce či rekonštrukcia JE Jaslovské Bohunice si vyžiadali bankové úvery, ktoré sa následne premietli do záverečných výsledkov hospodárenia štátu a prejavili sa ako deficity. Ale ani koruna deficitu nešla na bežné výdavky, sociálne dávky, administratívu štátu, ale do koruny to boli výdavky na budovanie infraštruktúry štátu. Výstavba infraštruktúry významne posilnila potenciál Slovenska a otvorila už počnúc rokom 1998 dvere pre vstup automobiliek a elektrotechnického priemyslu. Vytvorila predpoklady pre následný ekonomický rast, ale i pre tvorbu zdrojov na splácanie vynaložených nákladov.
Ako teda hodnotíte reálnosť schváleného rozpočtového plánu na rok 2019?
Schválený štátny rozpočet na rok 2019 nesie všetky znaky už volebného rozpočtu. Najmä tým, že až po jeho predložení do parlamentu sa na základe politickej objednávky zmenil z mierne deficitného na vyrovnaný. Sto miliónov eur, o ktoré minister Kažimír znížil výdavky, predstavuje 3,3 % zdrojov všeobecnej pokladničnej správy, čo nie je zanedbateľné. Ale aj bez toho je tento rozpočet jedným z najnapätejších z doterajších rozpočtov Smeru a je skryte deficitný. Ekonomický rast 4,5 % môže byť chymérou, viacerí významní ekonómovia hovoria o spomalení svetovej ekonomiky v roku 2019, resp. priamo o začiatku každých 10 rokov sa opakujúcej krízy. Vláda nezvláda čerpanie eurofondov, a tak pre výstavbu diaľnic bude musieť v podstatne väčšej miere ako doposiaľ siahnuť po pôžičkách z európskych bánk. Inak ku zrýchleniu výstavby diaľnic nepríde. To všetko sa premietne do štátneho záverečného účtu a výsledkom na konci roka 2019 bude bezpochyby deficit.
Na začiatku nášho rozhovoru sme sa dotkli sociálnej oblasti. Aké riešenia chce priniesť vaša politická strana Národná Koalícia?
Náš program chápe silnú podporu mladých rodín, ale aj slabších sociálnych skupín, najmä starších občanov, nielen ako výdavky, ale aj ako nástroj pre rast ekonomiky štátu. Hospodárska sila vyspelých západných krajín nespočíva len v ich technologickej vyspelosti, ale aj v tom, že cez vyššiu podporu mladých rodín a starších ľudí vytvárajú silnú domácu spotrebu tovarov a služieb, a tým aj priestor pre odbyt produkcie domácich podnikateľov. Z toho samozrejme profituje aj štát. Ak dnes nedáme jednu miliardu eur na rodiny, ako to proklamujeme v našom programe, za pár rokov nám budú chýbať štyri miliardy eur na to, aby sme zabránili demografickej katastrofe, resp. dramatickému odchodu mladých ľudí do zahraničia. Naša miliarda pre rodiny navrhuje 3 krát vyšší daňový bonus na každé dieťa (v porovnaní s rokom 2018), čo pracujúcim rodičom v podobe nižších daní prinesie 70 euro mesačne na každé dieťa. Ďalej navrhujeme 3-ročnú materskú dovolenku spolu s materskou dávkou vo výške 100% platu matky a tiež rozbeh masívnej výstavby nízko nájomných štartovacích bytov pre mladé rodiny. V krátkodobom horizonte aspoň 25 tisíc bytov ročne. V tomto sa musí oveľa aktívnejšie angažovať štát, ale aj orgány miestnej samosprávy. Opakujem, nie je to pre štát, obce a mestá len o výdavkoch, ale v budúcnosti aj o nemalých príjmoch.
V čom sa v sociálno-ekonomickej oblasti odlišujete od iných politických strán?
Predovšetkým v tom, čo som už uviedol. Silnejší sociálny prístup k pracujúcim mladým rodinám a starším ľuďom chápeme ako súčasť posilňovania ekonomiky, ale aj ako otvorenie dverí pre návrat aspoň časti našich ľudí pracujúcich v zahraničí. K tomu patrí aj zákonná úprava postavenia odborov pri vyjednávaní miezd, aby sa posilnila ich pozícia podobne, ako je tomu v západných krajinách. Vláda musí podstatne zmeniť dotačné schémy a miesto pchania peňazí do pomoci automobilkám začať masívnejšie podporovať domácu poľnohospodársku a potravinársku produkciu, a tiež oblasť vedy a inovácií. Je to o potravinovej suverenite štátu, ktorá v čase prebiehajúcich klimatických zmien a rizík z nich vyplývajúcich musí byť vládou prioritne zabezpečená. Aj keď Dzurindovci sprivatizovali sieťové odvetvia, musí vláda vytvoriť predpoklady pre dosiahnutie suverenity aj vo sfére energetiky, vodného hospodárstva a v ďalších strategických oblastiach. Pozíciu SUVERENITY, a až od nej odvodenej spolupráce národných štátov, chceme presadzovať aj v rámci Európskej únie a NATO.
Zdieľať tento článok