Úvodom ku katechéze bol nasledujúci úryvok z Evanjelia podľa Matúša:

[V tom čase Ježiš povedal svojim učeníkom:] „A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6,5-6)

Plné znenie katechézy Svätého Otca:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň a aj nový rok!

Pokračujeme v našich katechézach o modlitbe „Otče nás“ vo svetle tajomstva Vianoc, ktoré sme nedávno slávili.

Matúšovo evanjelium umiestňuje text modlitby „Otče nás“ na strategické miesto, do stredu horskej reči (porov. 6,9-13). Pozrime sa na celkovú scénu: Ježiš vystupuje na vrch pri jazere, usadí sa; okolo seba má svojich najbližších učeníkov a ďalej veľký zástup s tvárami bez mena. Práve tomuto nesúrodému zhromaždeniu ako prvému odovzdáva modlitbu „Otče náš“.

Umiestnenie tejto scény, ako sme už povedali, je veľavravné, lebo v tomto dlhom vyučovaní, ktoré sa označuje ako „reč na vrchu“ (porov. Mt 5,1–7,29), Ježiš zhrňuje podstatné aspekty svojho posolstva. Úvodná časť je ako ozdobená vstupná brána k oslave: sú ňou blahoslavenstvá. Ježiš blahoslaví viaceré typy ľudí, ktoré vo svojom čase – ale ani v tom našom! – nepožívali veľké uznanie. Blahoslavení chudobní, tichí, milosrdní, ľudia čistého srdca... Toto je revolúcia Evanjelia. Tam, kde je Evanjelium, tam je revolúcia. Evanjelium nás nenecháva v nerušenosti. Burcuje nás, je revolučné. Všetci tí, čo sú schopní milovať, tvorcovia pokoja, ktorí až dovtedy zostávali na okraji dejín, sú naopak budovateľmi Božieho kráľovstva. Je to akoby Ježiš povedal: hor’ sa, vy, čo v srdci nosíte tajomstvo Boha, ktorý zjavil svoju všemohúcnosť v láske a v odpustení!

Z tohto vstupného portálu, ktorý prevracia hodnoty dejín na ruby, vychádza novosť Evanjelia. Zákon sa nemá zrušiť, no potrebuje novú interpretáciu, ktorá mu prinavráti jeho pôvodný zmysel. Ak má človek dobré srdce, ak má predispozíciu k láske, tak potom pochopí, že každé Božie slovo musí byť stelesnené až do konečných dôsledkov. Láska nepozná hranice: je možné milovať svojho manžela/manželku, svojho priateľa a dokonca aj svojho nepriateľa v úplne novej perspektíve. Ježiš hovorí: „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5,44-45).

To veľké tajomstvo, ktoré tvorí základ celej reči na vrchu je teda toto: buďte synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Na prvý pohľad sa zdá, akoby tieto kapitoly z Matúšovho evanjelia boli morálnym kázaním, akoby pripomínali etiku, ktorá je tak náročná, že sa zdá neuskutočniteľná. No naopak objavujeme, že sú predovšetkým teologickou rozpravou. Kresťan nie je niekto, čo sa usiluje byť lepším od iných; vie, že je hriešnikom ako všetci. Kresťan je jednoducho človek, ktorý zostáva stáť pred novým Horiacim krom, pred zjavujúcim sa Bohom, ktorý so sebou nenesie záhadu nevysloviteľného mena, ale ktorý žiada svoje deti, aby ho vzývali menom „Otec“, aby sa nechali obnoviť jeho mocou a odzrkadľovali lúč jeho dobroty pre tento svet, ktorý tak veľmi prahne po dobre a tak veľmi čaká na dobré správy.

Takto teda Ježiš uvádza vyučovanie modlitby „Otče náš“. Robí tak dištancujúc sa od dvoch skupín svojej doby. Predovšetkým od pokrytcov: „Nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli“ (Mt 6,5). Sú totiž ľudia, čo sú schopní spriadať bezbožné modlitby, modlitby bez Boha, a robia to, aby ich ľudia obdivovali. A koľkokrát vidíme škandál tých ľudí, čo chodia do kostola a sú tam aj celý deň alebo tam chodia denne, no potom žijú s nenávisťou k druhým alebo hovoria zle o druhých. Toto je pohoršenie! Radšej nechoď do kostola, keď žiješ takto, akoby si bol ateista. Ak však chodíš do kostola, ži ako syn, ako brat a vydávaj pravé svedectvo, a nie akési antisvedectvo.  Kresťanská modlitba však nemá iného hodnoverného svedka než vlastné svedomie, v ktorom sa mocne odohráva neustály dialóg s Otcom: „Keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti“ (Mt 6,6).

Ďalej sa Ježiš dištancuje od modlitby pohanov: „Nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť“ (Mt 6,7). Ježiš tu možno naráža na ono „captatio benevolentiae“, ktoré bolo nevyhnutnou predohrou mnohých modlitieb antiky: božstvo muselo byť nejakým spôsobom najprv uchlácholené dlhým radom chvál, aj prosieb. Pomyslime na tú scénu z hory Karmel, keď prorok Eliáš súperil s Baalovými kňazmi. Oni kričali, tancovali, žiadali mnoho vecí, aby ich bôžik vypočul. Naopak Eliáš bol ticho a Pán sa mu zjavil. Pohania si myslia, že modlitba sa robí siahodlhým rečnením. Aj myslím aj na mnohých kresťanov, ktorí sa nazdávajú, že modliť sa znamená – prepáčte – „hovoriť k Bohu ako papagáj“. Nie! Modlitba sa robí srdcom, zvnútra. Ty však – hovorí Ježiš –, keď sa modlíš, obracaj sa na Boha tak, ako sa obracia dieťa na svojho otca, ktorý vie, čo jeho dieťa potrebuje ešte skôr, ako o to samo požiada (porov. Mt 6,8). Môže to byť aj v tichosti vyslovená modlitba „Otče náš“: stačí sa vo svojom vnútri postaviť pred Boha, pripomenúť si Otcovu lásku, a toto postačuje, aby sme boli vyslyšaní.

Je pekné si uvedomiť, že náš Boh nepotrebuje nijaké obety na vydobytie si jeho priazne! Náš Boh nič nepotrebuje: v modlitbe žiada len aby sme mali otvorený kanál komunikácie s ním a stále tak objavovali, že sme jeho nadovšetko milovanými deťmi. A on nás miluje tak veľmi.