Peter STUPÁR je najmladší zo šiestich súrodencov. Po jeho narodení ich všetkých odobrali a boli umiestnení po rôznych detských domovoch na Slovensku a dojčenských ústavoch. V roku 1976 ich všetkých súrodencov – vďaka vzniku Detského mestečka – rodinného typu (1973) dali dokopy a vytvorila sa nová rodina – Gomolovcov.

Ďalej Peter Stupár uvádza, že „Táto bunka bola špecifická tým, že vznikla naším príchodom do Detského mestečka ako posledná nad zdravotným strediskom, aby sme mohli ako súrodenci vyrastať spoločne v rodinnom prostredí“.

 

„Rodina je povolaná spĺňať svoje úlohy počas celého života svojich členov, od narodenia až po smrť. Rodina preto zohráva rozhodujúcu a nezastupiteľnú úlohu v utváraní kultúry života.“ (Ján Pavol II. 1995, s.165).

 

Ako si spomínate na Vaše školské a mimo školské aktivity?

„Počas základnej školy sa nás snažilo Detské mestečko smerovať a zapájať do rôznych aktivít, hľadať a pestovať v deťoch talent. Detské mestečko poskytovalo obrovskú škálu sebarealizácie v kultúrnych a športových aktivitách. Vzhľadom k tomu, že Detské mestečko bolo tvorené zo 17-tich rodinných buniek a každý z vychovávateľov viedol záujmový krúžok, bolo možné si z tejto škály vybrať a vyskúšať si, čo nás baví a čo nás napĺňa. Bol som hyperaktívne dieťa, snažil som sa zapájať do viacerých krúžkov naraz. Najviac ma oslovilo plávanie pod vedením uja Lissníka, kam som chodil od 4 rokov – najprv kvôli zdravotnému stavu, ale časom som začal plávať aktívne, ba aj súťažne. Dosahoval som veľmi dobré výsledky na úrovni školských kôl, okresných, celoslovenských, ako aj európskych súťaží. Bol som pravidelným účastníkom celoštátneho turistického zrazu detí z detských domovov. Zaujali ma tiež krúžky na základnej škole, modelársky a stolársky, kde sme vyrábali rôzne predmety z dreva a z kovu, ktoré boli dávané ako dar delegáciám z rôznych krajín pri ich návštevách v Detskom mestečku.

 

[gallery ids="9549,9545,9546"]

Pre akú profesiu ste sa rozhodli?

 

Po skončení základnej školy som sa rozhodoval, čo by som chcel vykonávať. Skúšal som sa uplatniť v športe, uvažoval som aj o vojenskej alebo policajnej škole, čo sa mi však nepodarilo. Nakoniec som urobil prijímacie skúšky na strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Starej Turej, ktorú som úspešne absolvoval.

Po ukončení strednej školy v júni 1992 som zároveň ukončil ústavnú výchovu a musel som odisť z Detského mestečka, ktoré mi našlo prácu v Lučenci ako elektrotechnikovi na Okresnej školskej správe a ubytovanie na internáte. Počas života v Lučenci som vystriedal viacero zamestnaní a v roku 1998 som si zbalil základne veci a vycestoval do Bratislavy, kde som chcel vstúpiť do Policajného zboru SR. To sa mi aj podarilo a som zamestnancom PZ SR aj v súčasnosti, čím som si splnil môj detský sen.

 

Rodina predstavuje zázemie istoty, z ktorého dieťa pozerá na okolitý svet. Ako ste to cítili v Detskom mestečku?

 

Život v Detskom mestečku bol veľmi pestrý a dobre organizovaný. Staršie deti pomáhali mladším, starali sme sa o záhradku, dopestovali a zavárali sme ovocie a zeleninu, chovali hydinu a zajace. Každé dieťa malo svoju úlohu pri upratovaní rodinnej bunky. Dievčatá sa venovali domácim prácam, vyšívaniu či štrikovaniu, chlapci vykonávali práce okolo domu a v záhradke. Každý sa zapájal do rôznych krúžkov, hrali sme futbal, hokej, volejbal, ale mali sme i rôzne kultúrne či spoločenské aktivity.

V zimnom období Detské mestečko organizovalo lyžiarske zájazdy do Krpáčova a Jasnej, lyžovanie, sánkovanie a šantenie na Vlčom Vrchu v Hornej Súči, kde Detské mestečko malo svoju chatu aj lyžiarsky vlek a kde sme sa učili základom lyžovania. V zimných mesiacoch k nám chodili deti z detského domova Fót v Maďarsku, s ktorými sme mali družbu. Na oplátku v letných mesiacoch chodili vždy vybrané bunky na Balaton v Maďarsku. Cez jarné a letné víkendy sme navštevovali zariadenie Orechové, kde malo Detské mestečko chaty aj s pozemkom. Ujo Špernoga tu mal aj včelíny. V Detskom mestečku sme mali veľkú spoločnú záhradu, ako aj ovocné sady, o ktoré sme sa starali za pomoci záhradníka pána Valacha, zamestnanca, ktorý nás učil základom záhradníctva. Bavilo ma to a ako starší chlapec som tam trávil voľný čas, ktorý mi ostal popri mojich iných aktivitách.

 

[gallery ids="9550,9544,9543"]

Ako ste trávili sviatky?

Cez sviatky (napr. Veľká noc, Vianoce) sme dodržiavali tradície a každé dieťa sa zapájalo do príprav sviatkov. Dievčatá sa venovali pečeniu, zdobeniu a inej príprave na sviatky, starší chalani sa venovali vareniu a príprave vianočného stromčeka či korbáčov na šibanie.

 

Čo Vám dal život v Detskom mestečku – rodinného typu?

Detské Mestečko mi dalo do života veľmi veľa. Pripravilo ma veľmi dobre do života, zabezpečilo mi šťastné detstvo, ktoré by mi moja rodina určite nikdy nedokázala zabezpečiť. Myslím si, že takéto detstvo nemajú ani mnohé deti z normálnych rodín. Z mojich skúseností čerpám počas celého života. Tým, že sme vyrastali v rodinných bunkách, kde sa o nás staral manželský pár, nám vytvorili rodinné prostredie, dávali pocit a vzor rodiny a zároveň nám odovzdali veľa zo svojich životných skúsenosti.

 

Ako vyzerá teraz Detské mestečko?

Dnešná podoba Detského mestečka už nemá nič spoločné s ideou a základným mottom autorov jeho vzniku – myšlienkou vytvoriť veľký komplex detského domova rodinného typu, kde budú umiestnené veľké súrodenecké skupiny a deti, u ktorých je predpoklad, že nebudú dané na adopciu alebo sa nevrátia k svojim rodinám. Autori vytvorili dokonale premyslený a na tú dobu nadčasový komplex, ktorý tvoril akýsi pomyselný samostatný štát v štáte, na ktorý bola vtedajšia Československá socialistická republika právom hrdá. Detské mestečko Trenčín – Zlatovce bolo obdivované všetkými krajinami, a to aj krajinami západného bloku. S ľútosťou pozorujem, ako Detské mestečko chátra a upadá do zabudnutia tejto spoločnosti ako nechcené a odhodené dieťa.

[gallery ids="8845,8843,8841"]

Dieťa by sa malo vyvíjať v chránenom svete. Ale nie preto, aby v ňom ostalo uväznené, ale preto, aby jeho prostredníctvom dozrelo a následne mohlo uplatniť svoju vlastnú iniciatívu. Petrovi Stupárovi sa to podarilo. Feffero (1998, s.181) hovorí o rodine že:

• je miestom, kde nie je strach, kde sa cítime slobodní


• je oázou ticha, odpočinku, duchovného i telesného pokoja


• tu sa učíme, ako fungujú vzťahy k ľuďom


• je miestom odpustenia – kde môžeme plakať, kde nás niekto počúva bez

odsúdenia

• je miestom kde si môžu deti a mladí vyskúšať svoje sily a idey, lebo vedia,

že sú vždy milovaní

• je miestom citovej výmeny medzi generáciami - ohniskom, pri ktorom

starí odovzdávajú múdrosť najmenším.

• je miestom, kde sa učíme, čo znamená posvätné puto.


• je najkrajším miestom, kde žijeme a rastieme.