Svet Miroslava Lajčáka je globalistický. Oprávnene ho možno nazvať zástancom globalistických záujmov na Slovensku. Nie je to náhoda. Mentalita nomenklatúrneho komunistického kádra z moskovského MGIMo nielen rozkladá úmyselne vzťahy vo vnútri V4, ale v historickom obzretí curriculum vitae normalizačného diplomata sa vymenil komunistický internacionalizmus za globalistický neoliberalizmus. Nebolo to zložité, obe ideológie vždy totiž nenávideli národné štáty.

Miroslav Lajčák svojimi vyjadreniami o V4 zo včera, kde hovoril, že  vnímanie V4 je “pošramotené” predovšetkým pre postoj k migrácii a rovnako tvrdil: “Ide nám o to, aby sa partneri na nás nepozerali ako na jedno neidentifikovateľné územie, odkiaľ prichádzajú problémy. Chceme oddeliť tie procesy, ktoré prebiehajú vo vzťahu k Poľsku a vo vzťahu k Maďarsku od celkového vnímania regiónu,” de facto poškodil naše vzťahy s najbližšími susedmi.

Pre Slovensko vzťahy s Českom, Maďarskom, Poľskom a Rakúskom sú základom našej geopolitickej orientácie.

Spôsob nazerania na V4, aký ponúka Miroslav Lajčák, kde mu je bližší Macron alebo dosluhujúca Merkelová, môže byť síce odrazom jeho ega a vlastných kariérnych ambícii ale ako operačný rádius slovenskej zahraničnej politiky je táto osobná Lajčákova stratégia neprijateľná.

Napokon kohože nám to dáva Lajčák za vzor? Macrona?

O tom už dnes napríklad rozpočtový komisár  EÚ Günther Oettinger hovorí, že stratil autoritu. V tejto súvislosti práve s Macronom by som od slovenského šéfa diplomacie čakal jednoznačný postoj. V rovnakom čase, keď Miroslav Lajčák táral o pošramotenej povesti Višegrádu, Oettinger oznamoval nemeckým médiám, že EÚ prijme francúzsky rozpočtový deficit nad hranicou 3% EÚ v roku 2018 "ako jednorazovú výnimku".

Takýto prístup zo strany EÚ poškodzuje národný záujem Slovenska. Vytvára totiž Európu rovných a rovnejších. Lenže to je našej diplomacii a najmä Miroslavovi Lajčákovi jedno. Jeho mlčanie je viac ako usvedčujúce.