Bratislava 23. decembra (TASR) - Začínal ako novinár tlačovej agentúry TANJUG, pôsobil aj ako korešpondent v Austrálii. Bol macedónskym ministrom pre informácie i imigráciu, veľvyslancom Macedónska vo Švédsku, Nórsku, Fínsku a Estónsku, ako aj generálnym konzulom svojej krajiny v Kanade. V rokoch 2010-2014 viedol macedónsku misiu pri Severoatlantickej aliancii (NATO). Jeho vášňou je história a prial by si, aby Ochrid navštevovalo viac Slovákov. Spor s Gréckom o názov svojej vlasti je podľa neho v 21. storočí neprijateľný. "Západ sa k Macedónsku správa ako k exotickej rastline - stará sa oň dostatočne na to, aby nezahynulo, ale čo sa týka politiky, je tu čínsky múr," povedal v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky bývalý macedónsky diplomat a politik Martin Trenevski.

 -Nedávno ste spolu s manželkou, veľvyslankyňou Macedónska v Rakúsku a na Slovensku Vasilkou Poposkou-Trenevskou darovali Katedre slovanských filológií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave knižný dar. Čo presne obsahuje a aký prínos znamená pre univerzitu a jej študentov?-

Ide o dar v podobe zhruba 300 kníh. Dve série sú v anglickom jazyku, približne 50 kníh je v macedónskom jazyku a nasledujú ďalšie dve série výlučne v macedónčine (dovedna približne 700 publikácií, pozn. TASR). Katedra bude teda bohatšia o literatúru a študenti sa môžu priamo oboznámiť s poéziou, prózou či drámou od macedónskych autorov. Sú tu knihy o macedónskej minulosti, umení, o macedónskej cirkvi. Myslím si, že je to skromný dar, ale je dávaný zo srdca. Aby nás slovenská verejnosť a predovšetkým študenti mohli čo najviac spoznať - kto sme, čo sme. Je potrebné, aby sme na tomto pracovali, pretože máme medzi sebou tisíc rokov staré spojenie. Nie je to odvčera, nie je to nič formálne. Je to konexia s veľmi hlbokými koreňmi, spojená predovšetkým s kultúrou a cyrilometodskou tradíciou. V súvislosti s tým existuje mnoho interpretácií - kto boli Cyril a Metod. Či boli Gréci - čo v súčasnosti presadzujú Gréci; či boli Bulhari - čo ja kategoricky spochybňujem; či boli inej národnosti. V podstate ich etnicita vôbec nie je dôležitá. Dôležité je ich dielo, pretože stvorením hlaholiky priniesli slovanským národom vzdelanosť. Nedá sa ani slovami vyjadriť, ako veľmi je táto skutočnosť významná. Kultúra slovanských národov, najmä literatúra, je založená predovšetkým na diele svätých bratov. Rozhodne tvrdím, že naše spojenie prostredníctvom cyrilometodskej tradície sa začína v Macedónsku a končí sa tu, na území niekdajšej Veľkej Moravy.


 -V poslednom období v súvislosti s vašou krajinou rezonujú najmä udalosti spojené s tzv. prespanskou dohodou, ktorou sa v lete formálne ukončil spor Macedónska a Grécka o názov vašej vlasti. Podľa dohody sa Macedónsko má premenovať na "Republiku Severné Macedónsko", čo okrem iného znamená zmenu ústavy, sľubuje však cestu do NATO a EÚ. Aký je váš názor na dohodu o názve, ako aj o celom spore Macedónska s Gréckom?-

Ide o absurdný spor, aký si európska civilizácia nepamätá: aby nejaká krajina spochybňovala univerzálne demokratické právo svojho suseda na sebaurčenie. V 21. storočí nemôže niekto niekomu nanútiť, ako sa má volať. To je predsa vôľa občanov danej krajiny a k tomu neexistuje alternatíva. Ja si o dohode myslím to, že je absolútne neprijateľná. Neprijateľná je pre väčšinu národa z mnohých dôvodov, predovšetkým však pre spôsob, akým došlo k jej uzavretiu. Je škandalózny. Pozrite sa na to tak, že sa to robilo medzi štyrmi očami. Všetko, čo diktovala grécka strana, bolo v rámci tej dohody prenesené na papier. Prakticky - niektorí u nás tvrdia, že do tej dohody je zahrnutých 90 percent požiadaviek Grécka voči Macedónsku a my sme v pozícii porazených. A to nielen my, definitívnymi porazenými sú budúce generácie. Čo sa týka zmeny názvu, máme predsa niekoľko príkladov, kde sa hodnoty a realita rešpektujú. Briti sa volajú podľa francúzskeho regiónu Bretónsko - a nikto to nerieši. Máme Luxemburské veľkovojvodstvo a máme belgickú provinciu Luxemburg. Francúzi získali pomenovanie na základe germánskeho kmeňa Frankov. Nik nerieši. Kto má právo spochybňovať nás? Pred rokom 1988 im (Grékom, pozn. TASR) názov Macedónsko neprekážal. Až potom, keď pochopili, že rozpadom Juhoslávie sú veľké šance na vznik nezávislého štátu Macedónsko, sa toto zmenilo. Žiaľ, nepočuli sme ani jedno odsudzujúce slovo z Európskej únie. Kde sú tie európskej štandardy, kde sú tie hodnoty? Aby ste niekomu nasilu niečo nanútili? Tá dohoda je prakticky jeden nečestný trik, aby Macedónci premenovali sami seba. Preto sa ide do parlamentu, preto sa ide meniť ústava a tak ďalej.


      -Ani v Grécku nie sú stopercentne presvedčení o správnosti dohody. Existuje voči nej pomerne silná opozícia, je to tak?-

Je to tak. Strana Nezávislí Gréci, pravica...(Kostas) Karamanlis, šéf Novej demokracie, hovorí, že po ďalších voľbách v Grécku dohodu zrušia. Všetko je založené najmä na identite: oni tvrdia, že neexistuje macedónsky ľud, neexistuje macedónsky jazyk, neexistujú Macedónci ako národ, že toto právo majú iba prišelci z Malej Ázie (na základe výmeny obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom podľa Neuillskej mierovej zmluvy, pozn. TASR). Ktorým jazykom hovoria? Jazyk je predsa, ako sa hovorí, preukazom totožnosti jedného národa. Ak hovoríte po slovensky, ste Slovenka. Ale môžete hovoriť aj po anglicky, aj tak budete Slovenka. Tento spor je do takej miery absurdný, že v histórii Európy neexistuje podobný príklad. My sme skutočne rozhorčení, že nikto normálny a inteligentný v Európskej únii nezareagoval a nepovedal 'Stop, počkajte, kde je problém? Má ten problém logiku?'. Napriek tomu to však nie je koniec sveta, pretože fakty hovoria niečo úplne iné. Občania EÚ sú podráždení v dôsledku nezhôd okolo utečeneckej krízy. Všetci analytici tvrdia, že ďalšie voľby na budúci rok budú pre ľavicu katastrofou. Nerozumiem tomu, prečo treba tak narýchlo, doslova za jednu noc, za každú cenu urobiť všetko - zmeniť ústavu, zmeniť názov. O niekoľko mesiacov bude úplne iná situácia. Prečo nerokujeme normálne? My predsa nemáme žiadne územné nároky (voči Grécku, pozn. TASR). Vieme, čo všetko sa dialo v balkánskych vojnách, sme si vedomí Helsinského záverečného aktu z roku 1975 o nemennosti hraníc v Európe. Trváme však tiež na tom, aby sa rešpektovala aj naša realita. Nežiadame nič iné. Inak, potrebovali by sme najmenej trojhodinovú prednášku na to, aby som k tejto problematike povedal všetko, čo by som chcel.


      -Koncom septembra sa v Macedónsku konalo referendum o zmene názvu a vstupe krajiny do NATO a EÚ. Hlasovanie bolo neplatné, keďže sa na ňom nezúčastnila nadpolovičná väčšina, ale iba necelých 37 percent oprávnených voličov. Aký máte názor na to, že napriek tomu sa o plebiscite hovorí ako o úspechu a víťazstve?-

Úprimne vám poviem, že túto otázku mám rád. Pozrite sa, bol som novinár, bol som v politike, bol som v diplomacii, pracoval som na troch kontinentoch. V Austrálii, Severnej Amerike, v severnej Európe. A ešte - NATO. Všetko, čo od nás chceli, sme splnili. Formát Chorvátsko, Albánsko, Macedónsko - ako príprava na členstvo do NATO. Všetci analytici NATO, ktorí nás preverovali - neviem, na základe čoho všetkého - tvrdili, že Macedónsko je najúspešnejšie v zmysle reforiem v oblasti obrany - armáda, polícia, civilná ochrana a tak ďalej. To je jeden argument. Rozhodnutie o neprijímaní Macedónska do aliancie bolo politickým rozhodnutím. V záverečných komuniké ôsmich summitov NATO sa uvádza, že FYROM (Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko - medzinárodným spoločenstvom uznaný oficiálny názov Macedónska, pozn. TASR) spĺňa všetky podmienky prijatia do NATO, ale musí sa vyriešiť problém s názvom. NATO nesúvisí s problémom okolo názvu. A aby som bol dôsledný až do konca, v NATO existujú dve štruktúry: vojenská a civilná, politická, teda ľudia bez uniformy. Ja som nikdy nemal problém s ľuďmi v uniforme. Do mojej kancelárie prichádzali maršáli, generáli, Nemci, Angličania - to sú normálni ľudia, ktorí si vážia náš prínos v Afganistane. Mali sme 18 rotácií. Macedónski vojaci v macedónskych uniformách, s macedónskym štátnym znakom strážili generálny štáb operácie ISAF(Medzinárodných jednotiek Severoatlantickej aliancie v Afganistane), kde sa nachádzala aj americká ambasáda. Raz im dokonca zachránili - ľudovo povedané - kožu, keď sa Talibovia nejako dostali do areálu. Bola nejaká prestrelka, niekoľko vojakov utrpelo zranenia, ale ubránili ich. Ani toto všetko však nestačilo. Reformy doma (v Macedónsku) nestačili. NATO trvalo na probléme s názvom... Do dnešného dňa sme prítomní v Afganistane, v jednom období sme tam mali dokonca päťkrát viac vojakov než Grécko. A ak mám byť úprimný, ja osobne neverím v demokratizáciu Afganistanu, pretože to je fatamorgána. Pluralistický systém nemôže fungovať v prostredí, kde je 80 percent negramotného obyvateľstva. Okrem toho, oni boli niekoľko desaťročí indoktrinovaní radikálnym islamom. Kto normálny by hodil bombu na materskú školu, nemocnicu či medzi obyčajných ľudí? Aj my máme moslimov, ale na toto nikto nepomyslí. To robia len fanatici. Preto si myslím, že táto misia, na ktorú sa minulo vyše 500 miliárd dolárov, je jeden veľký neúspech. Investovalo sa ohromné množstvo peňazí a, žiaľ, i životov. Ja som v Afganistane bol. Hlavný štáb ISAF-u je niekde v centre Kábulu a prezidentský palác je možno o tri až päť kilometrov ďalej. Vy sa nemôžete pohnúť, pretože musíte obchádzať betónové zátarasy z každej strany. Tie bránia Talibom, aby s vozidlami naloženými výbušninami prišli pred vstupné brány a zaútočili. Taká je realita. A teraz, ak niekto hovorí o úspešnosti misie v Afganistane, buď nepozná reálny stav, alebo klame. Tretia možnosť neexistuje. Aby sme sa vrátili k otázke - nový generálny tajomník (NATO, Jens) Stoltenberg odkazuje Macedónsku: 'Máme vás radi, zbožňujeme vás, čakáme na vás.  Macedónsko - tridsiata členská krajina. Ale zmeňte názov.' Ale prečo by sme my mali zmeniť názov pre to, aby sme prispeli svojím podielom? To je šialenstvo. Ale nebude to dlho trvať, to vám tvrdím. Samotný americký prezident (Donald) Trump o NATO tvrdí, že je to zastaraná a neefektívna organizácia. Prezident USA, ktoré sú jadrom NATO. A v súčasnosti sa snaží finančnú záťaž v aliancii, ktorá je najmä na pleciach USA, prehodiť predovšetkým na Nemecko, ale i na ďalšie členské krajiny. Jeden Donald Trump. Tak aká je to perspektíva do budúcnosti? Prečo by sme mali my zmeniť meno? Macedónsko má veľmi zaujímavú strategickú polohu. Ak nás NATO potrebuje, nech nás vyzve, aby sme sa stali členom. A nie aby sme my klopali na dvere kvôli názvu. Nepotrebujeme NATO. Môžeme vyhlásiť neutralitu, môžeme hľadať tretí spôsob.


      -Aký je váš názor na debatu v macedónskom parlamente o ústavných zmenách, ktorá prebehla po neúspešnom referende?-

Všetky faktory, ktoré vytvorili scenár na premenovanie Macedónska, nešetrili peniazmi ani úsilím v záujme toho, aby k ústavným zmenám došlo. Na druhej strane, im k väčšine potrebnej na hlasovanie chýbalo niekoľko poslancov. Nemáte ani predstavu o tom, čo všetko sa robilo pre to, aby po dobrom alebo po zlom prinútili týchto poslancov k tomu, aby podporili ústavné zmeny. Zatkli šesť poslancov, ešte pre aprílové nepokoje v parlamente. Nemôžete zatknúť poslancov, ktorí majú imunitu. Samotný francúzsky veľvyslanec (v Macedónsku) povedal, že to je šialenstvo, ktoré by sa v Paríži nikdy nemohlo stať. Ale odňali im imunitu, zatvorili ich. Jeden je operný spevák, ďalší je herec, režisér, nejakí ďalší umelci a podobne. Zatkli ich pre obvinenia z terorizmu. Medzitým, v hre sú okrem politického nátlaku aj ohromné peniaze vo forme úplatkov. Niektorí spomínali sumu 250.000 eur v hotovosti na ruku - za to, aby primali niekoho z opozície k tomu, aby hlasoval za ústavné zmeny. Skloňovali sa dokonca aj omnoho vyššie sumy.


      -Aké sú v súčasnosti nálady obyvateľstva v Macedónsku?-

Národ je naštvaný. Pretože nemôžete niekomu nasilu zmeniť meno. Keď napríklad vytiahnem svoj rodný list - aj keď som narodený už pred niekoľkými desaťročiami - bude tam napísané, že som sa narodil v 'Severnom Macedónsku'. To je nevídaný idiotizmus. Takže národ to dal aj najavo - hlasovať išlo 36 percent, to znamená, že referendum nebolo prijaté. My sme malá krajina s výnimočne dôležitou strategickou pozíciou. Nikto nás nemôže likvidovať, ignorovať, ponižovať. To jednoducho nemôže prejsť. V histórii sme prekonali veľmi ťažké obdobia. Prvá genocída v Európe sa odohrala v Macedónsku. To, čo sa dialo po ilindenskom povstaní (proti Osmanskej ríši za autonómiu Macedónska v roku 1903, pozn. TASR), bolo strašné. Osmanskí vojaci hádzali do ohňa živé deti. Čo sa ďalej dialo v egejskom Macedónsku (severnom Grécku, pozn. TASR), kde žilo etnické macedónske obyvateľstvo - pogromy, na dediny sa zhadzovali napalmové bomby. Ľudia, ženy s deťmi utekali cez hory, aby si zachránili holé životy. My vieme, čo je vojna. Takisto to, čo nám robia od prvého dňa našej nezávislosti - nemôžeme si vydýchnuť. Ako som povedal, s nami je zaobchádzané ako s exotickou rastlinou - len aby neuhynula. Rád by som pripomenul brutálnu 'Realpolitik' (bývalého nemeckého ministra zahraničných vecí Hansa-Dietricha) Genschera. V rovnakom momente, ako bola v roku 1992 zverejnená správa Badinterovej komisie (Arbitrážnej komisie v rámci Mierovej konferencie o Juhoslávii, pozn. TASR), v ktorej sa Macedónsko spomína ako krajina číslo jeden v súvislosti s uznaním nezávislosti po rozpade Juhoslávie, nasadol Genscher na priamy let z Bonnu do Atén a ponúkol Grékom dohodu: 'My plánujeme nerešpektovať tú správu, neuznáme Macedónsko kvôli vám, ale vy nás podporte v uznaní Slovinska a Chorvátska.' Aby sme sa rozumeli, my nemáme proti nikomu nič. Ale Chorvátsko nespĺňalo základnú podmienku pre uznanie, pretože nemalo kontrolu nad celým svojím územím. Vtedy prebiehali tie krvavé vojny o Vukovar, vo východnom Slavónsku, Osijek a podobne. My sme jediná bývalá juhoslovanská republika, ktorá sa osamostatnila bez krviprelievania a obetí. Ako navrhol Genscher, tak sa aj stalo - nezávislosť Chorvátska a Slovinska bola uznaná a my sme museli čakať ešte štyri-päť rokov. Ale Genscher potom pre to po 17 rokoch musel odstúpiť z postu nemeckého ministra zahraničných vecí. Takže taká bola tá real-politika, nanajvýš nekorektná voči nám. My sa nepasieme trávou, vieme, čo je lokálna a čo je globálna politika, vieme, čo sú záujmy. Je však málo triezvosti a rešpektu voči nám napriek tomu, že hoci sme malí, do dnešného dňa prispievame svojím podielom napríklad v Afganistane. Spomeňme oblasť kultúry. Bulharom sa to nebude páčiť, ale im nezávislý štát vyhlásili Rusi. V rusko-tureckých vojnách vyhnali Turkov. Jeden z prvých inštitútov, ktorý Bulhari zriadili, bol inštitút pre národnú históriu - ak náhodou pôjdete do Sofie, navštívte ho, sú pred ním dva obrovské levy. Celé prvé poschodie sú ukradnuté artefakty z Macedónska. Celé prvé poschodie, zhruba 96 predmetov vrátane cárskych korún, koruny ochridského arcibiskupstva. Ochridské arcibiskupstvo bolo veľmi významné, prichádzali cári, králi, nosili dary. To všetko je teraz v Sofii. Najstaršie rukopisy, najstaršie knihy - všetko v súčasnosti považujú za bulharskú literatúru, bulharské dedičstvo. Nech nám to odpustia, ale my toto spochybňujeme. Ako prví, ešte pred nami si založili nezávislý štát a všetko, čo mohli, si prisvojili. A teraz my musíme dokazovať, že to tak nie je, že je to inak. A je to veľmi ťažké, dokazovať nejaké veci od samého počiatku. Ochrid mal kedysi 365 chrámov, jeden na každý deň v roku. Nazýva sa slovanským Jeruzalemom, len škoda, že mnoho ľudí u vás o tom nevie. Boli by sme radi, keby Ochrid navštevovalo viac Slovákov.


      -Máte za sebou bohatú politickú aj diplomatickú kariéru. Čo považujete za svoj najväčší úspech a, naopak, najväčšie sklamanie?-

Najväčším úspechom je vytvorenie nezávislého macedónskeho štátu. Najväčším sklamaním pre mňa je, že takzvané medzinárodné spoločenstvo - čo je mimochodom abstraktný pojem, lebo kto všetko je v tom medzinárodnom spoločenstve? - predovšetkým však EÚ, NATO a Washington, nepriznávajú realitu v tom rozmere, v akom si to zasluhuje. My sme v roku 1991 mali referendum o nezávislosti. Ja som vtedy bol ministrom pre informácie. Ozývali sa z Patagónie, Aljašky, pýtali sa, či môžu hlasovať. Podporu nezávislosti Macedónska vyslovilo viac než 96 percent voličov. A to teraz niekomu prekáža. Ten niekto má podporu veľkých síl v medzinárodnej politike. Je to skutočné sklamanie, pretože my nechceme nič cudzie. Naopak, my si prajeme, aby sa zvýšila hodnota toho, čo je naše. Želáme si normálnu spoluprácu. So Slovenskom, s Vyšehradskou skupinou, s Európskou úniou ako celkom, so všetkými, ktorí majú zhodné zámery. Ale nie týmto spôsobom, akým je brutálny nátlak bez rešpektovania našej reality. Okrem toho, sklamanie je abstraktný pojem. My sa nesklameme len tak ľahko. Vydržíme to, pretože bolo mnoho oveľa horších situácií. Aj toto šialenstvo raz prejde. Osobne sa s nádejou pozerám práve na nasledujúce európske voľby, po ktorých súčasná globalistická konštelácia v Bruseli i Washingtone odíde do histórie a prídu normálni ľudia, ktorí budú schopní zvážiť a rešpektovať realitu.

      Rozhovor s Martinom Trenevským je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.