K najostrejšej výmene názorov medzi Andrejom Kiskom a Petrom Pellegrinom vo včerajšej diskusnej relácii Na telo prišlo vo chvíli, keď exprezident vyhodil premiérovi na oči, že Slovensko nie je sociálny štát. A hoci Peter Pellegrini očividne znervóznel, v jednej veci musím dať Andrejovi Kiskovi za pravdu: Slovensko naozaj nie je sociálny štát.
Štát, v ktorom nie je zabezpečená kvalitná zdravotná starostlivosť pre všetkých, v ktorom niet dosť miest pre deti v materských škôlkach, v ktorom mladí ľudia nemajú kde bývať, v ktorom daňový systém vyhovuje najviac bohatým, v ktorom rastie počet ľudí ohrozených chudobou, v ktorom sa zvyšuje množstvo detí žijúcich v chudobe, v ktorom sa zdražujú všetky základné ľudské potreby od potravín a liekov až po elektrinu a plyn, v ktorom sa zvyšuje počet exekúcií – o takom štáte nemožno povedať, že je sociálny ani pri znásilnení mysle. Nehovoriac o tom, že aká je to vizitka pre sociálnodemokratickú stranu, keď za dvanásť rokov svojej vlády nedokázala zmeniť, zlepšiť a zvýšiť kvalitu života práve tých chudobných a najchudobnejších?
To je však len časť pravdy. Jej druhá časť je taká, že práve ľudia ako Andrej Kiska, Richard Sulík či Michal Truban, práve pravicová opozícia chce obyčajným ľuďom vziať ešte aj to málo, čo im ponechala tá súčasná. Najotvorenejšie to hovorí SaS. Tá chce zrušiť alebo zmeniť súčasný Zákonník práce, ktorý dokázateľne zlepšil pracovné prostredie pre zamestnancov (hoci v niektorých ukazovateľoch ako sú nadčasy alebo nočná práca sme stále najhorší v Európe) a nahradiť ho právnou úpravou, ktorá bude vyhovovať podnikateľom.
Nie je to tak dávno, čo sa Lucia Nicholsonová blysla návrhom, aby invalidným dôchodcom s podlomeným zdravím, ktorí si nejakým zázrakom nájdu prácu, znížili už aj tak dosť úbohé invalidné dôchodky o desať percent. No nielen SaS, ale celá pravicová opozícia vrátane Kiskovej strany Za ľudí chce zrušiť obedy pre deti a vlaky pre študentov a dôchodcov zadarmo – opatrenia, ktoré sú napríklad v škandinávskych krajinách pevnou, dlhodobou a neodmysliteľnou súčasťou sociálneho štátu.
Rovnako chce pravica zvyšovať vek odchodu do dôchodku, hoci sme krajinou s najkratšou dĺžkou dožitia v zdraví v EÚ. Andrej Kiska však aj ako prezident neraz odmietol pomôcť zlepšiť postavenie pracujúcich. Tak sa zachoval napríklad vtedy, keď odmietol podpísať novelu Zákonníka práce, ktorá upravovala agentúrne zamestnávanie, meniace sa na novodobé otroctvo – lebo ho o to požiadali zamestnávatelia. A takto postupoval viackrát.
Už veľakrát som upozorňoval, že sociálny štát nie je charita. Nie je to model, ktorý prehlbuje našu závislosť na svojvoľných milodaroch jednotlivcov, ale systém, ktorý vám umožňuje získať kontrolu nad vlastným životom a vracia vám dôstojnosť. A už vôbec nemožno ľavicu stotožniť so „sociálnou“ politikou, ku ktorej sa hlásia všetky strany, vrátane konzervatívnych a neoliberálnych.
Ústrednou hodnotou ľavice je rovnosť, úsilie o emancipáciu, pozdvihnutie chudobných, handicapovaných, diskriminovaných a vylúčených, a ich integrácia do spoločnosti. Toto Smer-SD nerobí, preto sa jeho politika ideologicky pohybuje niekde v rovine bavorskej konzervatívnej strany CSU (Kresťansko-sociálna únia).
Ale keď vyčíta najsilnejšej vládnej strane, že pod jeho vedením Slovensko nie je právny štát práve Andrej Kiska, keď táto kritika prichádza z pravice, treba zbystriť pozornosť, pretože je to čisté farizejstvo. Hlavný dôvod, pre ktorý ešte stále tak veľa ľudí dôveruje Smeru-SD, totiž spočíva v oprávnenom strachu, že pravicové strany im siahnu aj na tie zvyšky sociálneho štátu, aj na tie omrvinky ktorými ešte vláda zapcháva ústa nespokojným.
Ľudia musia pochopiť, že za svoju prácu si zaslúžia viac. Ale cynický neoliberál (ktorý myslí viac na teplé rožky pre seba ako chvíľu voľna pre predavačky), pokrytecký farizej (ktorý afektovane vzdychá, ako veľmi je Za ľudí, ale pri konkrétnych návrhoch zákonov hneď vieme identifikovať, za ktorých) a dezorientovaný technokrat (ktorý si o robotníkoch myslí len to najhoršie a slovník mu zmenil až politický marketing) vám túto pozitívnu zmenu neprinesú nikdy.